The city of theatre and tango

A lot of tourists and artists come yearly to Buenos Aires just because of the lively cultural scene. Professional dancers from around the world try to make a living from their passion. Only the best and cleverest can really get by considering the big competition and the modest wages in the art field. Sometimes there is no other option but to spend a few days surviving on plain rice. Mariela jokes that the tango artists are like vampires, because they come to life only at night. Only through the "initiated" can you find the more alternative or traditional tango dance halls called milonga, where mainly the locals go. 

In the milonga Los Ferrantes a live band plays. There are couples as well as individuals of all ages in the audience. Most of the time the couples remain dancing together and the lonely individuals find themselves very quickly. It is an unwritten rule that first they establish eye contact and only if the woman looks down, is the partner allowed to invite her to dance. In addition, each male dancer can only dance once with each woman. If a man does not lack confidence and he is a good dancer, he remains attractive to women in milongas at any age. Therefore, also many retirees are part of this scene. They regularly use this social opportunity to stay in the "centre of events". 

We discover a completely different world in the bohemian "tango sanctuary" called La Catedral. The totally unobtrusive entrance on the street-side does not suggest anything about its exceptional character. The stairs lead us to a spacious twelve meter high ballroom, which reminds us of an ancient storehouse. Before the space was transformed into a milonga, it used to serve as a grain storehouse, then as a milk or freezer factory. Now its interior is decorated with abstract paintings, sculptures and lamps. 

In the dim light two same-sex couples dance. At first glance this milonga represents the alternative to traditional milongas. Its visitors do not really care about the social conventions associated with tango. The majority of women wear sneakers, tango beginners dance with advanced dancers and also vegan and vegetarian meals are served. 

Tango originally was danced in the poor neighbourhoods of Buenos Aires. It was considered to be a sinful dance for decades as it was mainly danced in brothels. It was only in the early 20^th century that it became popular within all social classes in France. After this European "tango-boom", it started to be appreciated in Argentine as well. 

The library of Borges

The national library of Argentine, Biblioteca Nacianal de la República Argentine, reminds us of a baba-yaga-house built in the style of Soviet avant-garde. Its construction began in 1972, but it was solemnly opened twenty years later in 1992. After closer examination we find out that it was built in the modernist style of Brutalism, based on the French concept of brut (concrete). Its architects Clorindo Testa, Fransisco Bullrich and Alicia Cazzaniga de Bullrich tried to incorporate the character of the site with its old trees into the building´s design. For this reason, they designed a sort of elevated block reaching over the tall trees overlooking the Río de la Plata. Between 1955 and 1973 Jorge Luis Borges was the library’s director. 

Las Violetas

We breakfast with Mariela at the traditional Café Las Violetas. She recalls the times when she used to come here with her grandmother. After many years in Germany, tango brought her back to her native Buenos Aires. Mariela accompanies us for several days and introduces us to various corners of her hometown. The different neighborhoods, their streets, monuments, bars and cafes are personalized by Mariela´s presence. Without her, this 24-hour vibrant city would be an opaque concrete jungle to us.

 

 

 

 

The national library of Argentine

Antonio Berni: Public Demonstration, 1934 (MALBA)

Metropola divadla a tanga 

Len kvôli tangu ročne do Buenos Aires prichádza kopec turistov či umelcov. Profesionálni tanečníci a tanečníčky z celého sveta si tu snažia svojou najväčšou vášňou zarobiť na živobytie. Je to však ťažký chlebíček a konkurencia je veľká. Niekedy im nezostáva nič iné, len niekoľko dní prežívať na holej ryži. Mariela vtipkuje, že tango umelci/umelkyne sú ako upíry/upírky, pretože ožívajú až v noci. Len prostredníctvom "zasvätených" sa dajú objaviť alternatívnejšia alebo tradičná tančiareň tanga- milonga, kde chodia najmä miestni. 

V milonge Los Ferrantes hrá živá kapela. V publiku sedia páriky ale aj jednotlivci rôznych vekových kategórií. Páriky väčšinou zostávajú tancovať spolu, osamotení jednotlivci sa však rýchlo nájdu. Tí najprv spravidla nadviažu očný kontakt a až keď žena sklopí zrak, vyzve ju partner do tanca. Nepísané pravidlo hovorí, že ženu smie každý tanečník vyzvať ženu do tanca len jedenkrát. Pokiaľ mužovi nechýba sebavedomie a je dobrým tanečníkom, zostáva pre ženy v milongách atraktívny v každom veku. V milongách preto vidieť aj mnoho dôchodcov či dôchodkyne, ktorí pravidelne využívajú túto spoločenskú príležitosť a zostávajú tak v "centre diania". 

 

V bohémskej "svätyni" tanga La Catedral objavujeme úplne iný svet. Celkom nenápadný vchod z ulice nenapovedá nič o jej výnimočnom charaktere. Schody nás vyvedú do priestrannej asi dvanásť metrov vysokej tanečnej sály, pripomínajúcu starodávny sklad. Predtým než sa tieto priestory pretransformovali na milongu, slúžili v roku 1880 na skladovanie obilia, potom ako fabrika na mlieko či mraziareň. V súčasnosti jej interiér zdobia všakovaké abstraktné obrazy, plastiky či svietidlá. 

V prítmí svetiel tancujú dva páriky rovnakého pohlavia. V milonge La Catedral na prvý pohľad spoznáme alternatívu k tradičným milongám. Jej návštevníci si nepotrpia na spoločenských konvenciách spojenými s tangom. V uvoľnenej atmosfére tancujú začiatočníci s pokročilými, prevažná časť žien má obuté tenisky a servíruje sa jedlo aj pre vegánov či vegetariánov.

Tango pôvodne vzniklo v biednych argentínskych štvrtiach a bolo dlho považované za hriešny tanec, keďže sa tancovalo najmä v bordeloch. Spopulárnilo sa až začiatkom 20. storočia vo Francúzsku, kde si ho obľúbili predstavitelia rôznych spoločenských vrstiev. Po tomto "boome" sa tango začalo celospoločensky oceňovať aj v Argentíne. 

Borgesova knižnica

Národná knižnica Argentíny Biblioteca Nacional de la República Argentina nám štýlom pripomína domček na stračej nôžke postavený v štýle sovietskej avantgardy. S jej stavbou sa začalo v roku 1972 ale k slávnostnému otvoreniu došlo až po dvadsiatich rokoch v roku 1992. Po bližšom skúmaní zisťujeme, že bola postavená v modernistickom štýle Brutalizmu, vychádzajúcom z francúzskeho pojmu brut (betón). Jej architekti Clorindo Testa, Fransisco Bullrich a architektka Alicia Cazzaniga de Bullrich sa snažili charakter pozemku s prítomnými starými stromami zakomponovať do návrhov budovy. Z tohto dôvodu navrhli akýsi vyvýšený kváder dosahujúci nad koruny vysokých stromov s výhľadom na rieku Río de la Plata. Medzi rokmi 1955 a 1973 bol jej riaditeľom Jorge Luis Borges. 

Las Violetas 

 

S Marielou raňajkujeme v tradičnej kaviarni Las Violetas. Spomína si na časy, keď sem chodievala so svojou starou mamou. Po desiatich rokoch strávených v Nemecku ju do rodného Buenos Aires opätovne pritiahlo tango. Mariela nás niekoľko dní sprevádza rôznymi štvrťami svojho rodného mesta. Rôzne štvrte a ich ulice, pomníky, bary či kaviarne nadobúdajú Marielinou prítomnosťou personifikované časo. Bez nej sa nám toto 24-hodín pulzujúce mesto javí ako neprehľadná betónová džungľa.