Sierra de Gredos

Z dedinky Cuevas del Valle vedie strmá cesta k vyhliadkovému bodu Mirandol. Dedina spočiatku pôsobí vymreto. 

Okná sú prekryté háčkovanými závesmi alebo bielymi plachtami. V domčekoch so švajčiarskym flairom žijú poväčšine starí ľudia.

No nie utiahnuto. Skoro ráno a neskoro popoludní sa stretávajú na priedomiach a spomínajú. Na svoje lásky, na deti, ktoré už vyrástli, na vojnové roky, na priateľov, ktorých už niet... 

Vidíme aj opustené domy s ceduľkami „Na predaj“. Snívame o príležitosti kúpiť si tu jeden taký, rovno pod španielskymi horami. 

V záhrade by sme zasadili rozmarínový ker, hortenzie a skalky. V lete by nás chladili kamenné múry a v zime hrial bylinkový čaj.  

 

Kamenný chodník k miestu Mirandol bol zrekonštruovaný aj na počesť starých Rimanov, ktorí tadiaľto kedysi húfne pochodovali. Zostali po nich ojedinelé kamenné ruiny. 

Dnes tadiaľto vykračujú najmä stáda dobytka  a zriedkaví pútnici. Iní ľudia dávajú prednosť pohodlnejšej, no nie menej nebezpečnej alternatíve- vyviesť sa po serpentínach až na samotný vrch. 

Na vyhliadkovom bode nachádzame pamätník postavený ešte za Frankovej vlády. Cez ďalekohľad pozorujeme zhrdzavený vrak auta v hlbokej priekope pod cestou. 

Ani po uplynulých desaťročiach sa nenašiel nikto, kto by ho odpratal.

Cristóbal Colón

Po necelých troch týždňoch španielskych horúčav pocítime nutkanie zavŕšiť výlet v chladných horách. 

Na ceste do Madridu sa ponúka navštíviť pohorie Monfragüe, tam môžeme v tieni stromov pozorovať kŕdle vtákov hniezdiacich na strmých bralách nad vodopádmi.

Najprv ešte zakotvíme v meste Palos de la Frontera označovanom aj ako „Kolíska objavenia Ameriky.“ Kolumbusov príbeh slávy sa tu vraj začal počas noci strávenej vo františkánskom kláštore La Rábida.  

Kamaráti františkáni ho v presvedčení vydať sa na túto dobrodružnú cestu plne podporili a sľúbili vymodliť pevnú ochrannú ruku v čase nebezpečenstiev.  

Pred prvou výpravou Kolumbus navštívil omšu v miestnom kostolíku, ktorý v súčasnosti rozpráva dávno zabudnuté príbehy. Na kostolnej veži ale aj priľahlej lodi hniezdia jeho najvernejší poslucháči. 

3. augusta 1492 odtiaľto vyrazil na šíre more s karavelami Pinta (Maľovaná), Niña (Dievčatko) a s karakou Santa Maria.

Pohorie Monfragüe je suché a horúce, preto pokračujeme ďalej k úpätiu hôr Sierra de Gredos.  Asi až na desiatykrát sa mi podarí správne vysloviť názov mesta Mombeltrán v provincii Ávila. Tam nájdeme vytúžený kemping. 

Atlantik

Vysnívaný Atlantik. Naposledy nám bol takmer na dosah vo francúzskom mestečku Hendaye. Pricestovali sme tam úplne vyšťavení v jeden podvečer. Po zistení, že náš stan zostal v kufri autobusu, sme sa spakovali a odišli ku kamarátovi do Toulouse. Bez jediného pohľadu na Atlantik!

Na širokej pláži Doñana sa na oceán neviem vynadívať. Hlcem ho očami na striedačku s pieskovcovými bralami a nič mi už k šťastiu nechýba. O tri kilometre ďalej sa ako jeden organizmus dokonale hmýri skupinka spotených karatistov.  

Táto pláž je skvelým miestom na zemi. Aj pre náročných, aj pre mizantropov. Koncom júna štedro roztvára svoju piesočnatú náruč len pre niekoľko španielskych rodín a pre nás. 

Atlantik zdivočene podmýva rozpadávajúcu sa vežu, jedinú miestnu pamätihodnosť a na juhovýchod od nás sa črtajú siluety orientálneho Cadízu. Odrazu nám stačí vidieť ho aj z diaľky. Rušíme naplánovanú cestu do Sanlúcar de Barrameda aj do mesta Cadíz na úkor leňošenia.

Posledný večer sa lúčime s plážou Doñana púšťaním šarkana. Oceán pre nami ustúpi niekoľko metrov dozadu a odhalí pritom desiatky vyprázdnených mušlí. Slnko pomaly mizne za obzorom. Zostanú po ňom len na horizonte rozpité stopy. 

Deň sa mieša s nocou, no čierna a biela ešte existujú popri sebe. Ako rezané pivo. Po prvýkrát mám pocit, že som nad šarkanom získala kontrolu. Pozorujem jeho let na pozadí miskovitého neba a odrazu sa stávam ním. 

Už len dopiť fľašu červeného vína. Vietor potom odveje všetky nedokončené vety, myšlienky a nakoniec aj nás.