The views of Istanbul

Recommended song: Aaron Parks "Aquarium"

One of the best views of the flooded river valley and the natural port Golden Horn (in Tur. Haliç) is offered by the coffee shop Pierre Loti located in the Eyüp district. The waiter automatically brings us cups of black tea. That’s the way they welcome new guests here. Couples in love, families and tourists enjoy the local specialties such as Gözleme and dreamily observe the water surface beneath them. The Golden Horn separates the historical heart of Instanbul (formerly Constantinople, Slavic Carihrad) from the rest of the city. Not only its symbolic saber shape but also its strategic location triggered many dramatic events, which The Golden Horn witnessed countless times. 

In the afternoon we walk through a quiet terraced cemetery lying just below Loti´s café. In the pleasant shade of alders and cypresses we admire the white marble tombstones ornamented with the typical Ottoman symbolism. The French writer, sailor and Turkophile Pierre Loti probably looked for peace and inspiration for writing his bestsellers in this place as well. He stayed and worked for some time in Istanbul. His house, built in the original Ottoman style and decorated with old photographs, is located near Loti´s café and serves as a museum. 

After visiting Oğuz’s mother, a witty and charming lady whose apartment is furnished in refined taste, we continue our visit of the neighborhood of Moda. This fashionable part of Istanbul is located in the Asian part of Kadiköy. While tourists usually prefer staying in places like Sultanahmet or Beyoğlu, locals enjoy walking in Moda's neighborhood. In the shade of local tea rooms lazy spoiled cats stretch out. Sitting in the café Kemal, we look at the Bosporus from a completely different perspective. We drink a typical hot drink Salep and during the sunset we suddenly feel contagious Istanbul nostalgia.

The bazaars of Istanbul

Visits to the bazaars are recommended, especially in the early morning before the arrival of curious  tourists taking photographs. Kapalı Çarş or the Grand Bazaar is one of the largest and most famous bazaars in Istanbul. Meret says that it has become more and more commercial as well as expensive in recent years. About four thousand shops offer passers-by, among other things, jewellery, spices, loose teas, clothing, confectionery and best of all a feast for the eyes. Local people prefer other, cheaper and lesser-known bazaars.

In the early hours of Saturday morning, the Bakırköy Saturday Bazaar sellers slowly unpack things from large cardboard boxes. The aisles between the stalls are still empty. Transparent white fabrics intended for sewing curtains hang on metal racks. Behind the plastic tables sit a few women having a fragrant burek with black tea.

Meret loves flea markets and bazaars, especially those where she can discover miniature items for her collection. Her sister Defne seems to know each corner of this place intimately, so she leads us through the alleys of a seemingly complex labyrinth with sure steps. She comes here regularly, that´s why she has already picked out her favorite stall. Here she buys quality fabrics for relatively reasonable prices. From these fabrics she sews stylish and high-quality clothing or other everyday items for her nine-year-old daughter Kanat. 

While drinking a cup of black tea, she explains the paradox of the Turkish textile industry. Although Turkey produces high-quality fabrics and clothing, they are exported abroad and sold for high prices - such as the hipster Happy Socks. Then she shows me pictures of a colorful self-made tracksuit, which she made for her daughter. She adds that, among other things, the biggest inspiration for her sewing passion is the long-standing financial crisis in Turkey. 

 

The Turkish lira has lost up to one third of its value since 2017, burdening also many Istanbul families. On the one hand, it is very difficult to get quality goods from Europe and on the other they are too expensive for the Istanbulers. In addition to high inflation, local unemployment and the resolute politics of Erdoğan are particularly troubling. 

Ara Gülar and the Hüzün of Istanbul

"Now we begin to understand hüzün as, not the melancholy of a solitary person, but the black mood shared by millions of people together. What I am trying to explain is the hüzün of an entire city, of Istanbul." (Orhan Pamuk, ISTANBUL- Memories of a City)

Ara Café was one of the favourite cafés of the Istanbul photographer Ara Gülar, who died in 2018. His portrait with a cup of black tea hangs on the wall among other large-format black-and-white photographs. Since 1950 the eye of his lens had captured the ordinary and exceptional days of Istanbul. Even nowadays, the interested observer feels nearly paralyzed by the ubiquitous melancholic feeling of Hüzün.

One must spend a longer time in this city to understand the true Hüzün. For example, it can be felt during the cold mornings on the Bosphorus, when the city's contours are covered by a fine haze. It is known by local children looking thoughtfully through a hazy window at the street. 

Hüzün may be related to unrequited love or to the nostalgia associated with past golden times. We find it in the gaze of older men sitting on the streets with a cup of black tea. We feel it while looking at Hagia Sophia shrouded in the morning mist and discover it in The Gezi-Park or during a cruise on the Bosphorus. Through the veil of Hüzün, one can discover a more authentic Istanbul, cleansed of unnecessarily idealized views.

Istanbulské výhľady

Jeden z najlepších výhľadov na zaplavené riečne údolie a prírodný prístav Zlatý roh (tur. Haliç) ponúka kaviareň Pierre Loti ležiaca v štvrti Eyüp. Čašník nám na privítanie prináša šálky čierneho čaju. Zaľúbené páriky aj rodiny s deťmi si pochutnávajú na miestnych špecialitách ako napríklad Gözleme a zasnene hľadia na vodnú hladinu. Zlatý roh oddeľuje historické jadro Istanbulu (predtým Konštantínopolu, slovansky Carihradu) od zvyšku mesta. Nie jeho symbolický tvar šable ale najmä strategická poloha podnietili mnohé dramatické udalosti, ktorými bol nepočetné razy svedkom. 

Poobede prechádzame tichým terasovitým cintorínom ležiacim hneď pod Lotiho kaviarňou. V príjemnom tieni jelší a cyprusov obdivujeme náhrobné kamene z bieleho mramoru vyšperkované typickou osmanskou symbolikou. Pravdepodobne tu hľadal pokoj a inšpiráciu na písanie svojich bestsellerov aj francúzsky spisovateľ, námorník a turkofil Pierre Loti. Istú dobu sa zdržiaval a tvoril aj v Istanbule. Jeho dom ozdobený spomienkovými fotografiami, zariadený v pôvodnom osmanskom štýle slúži ako múzeum a nachádza sa neďaleko Lotiho kaviarne. 

Po návšteve Oğuzovej matky, vtipnej a šarmantnej dámy, ktorej byt je zariadený s vycibrených vkusom pokračujeme v návšteve susedstve Moda. Táto módna časť Istanbulu leží v ázijskej časti mesta v štvrti Kadiköy. Zatiaľčo turisti väčšinou zotrvávajú na miestach ako Sultanahmet alebo Beyoğlu si miestni užívajú prechádzky vychyteným susedstvom Moda. V tieni miestnych čajovní sa naťahujú zlenivené rozmaznané mačky. Sediac v kaviarni Kemal hľadíme na Bosporus z úplne iného pohľadu. Popíjame typický horúci nápoj Salep a počas západu slnka odrazu pocítime nákazlivú istanbulskú nostalgiu.

Istanbulské bazáre 

Návštevy istanbulských bazárov sa odporúčajú najmä počas skorého rána, ešte pred ich zaplnením zvedavými fotografujúcimi turistami. Kapalı Çarş alebo aj Veľký bazár, patrí k tým najväčším i najznámejším v Istanbule. Meret tvrdí, že sa v posledných rokoch skomercionalizoval a zdražel. Asi štyri tisíc obchodov ponúka okoloidúcim okrem iného aj šperky, koreniny, sypané čaje, oblečenie, cukrovinky a najmä veľkú, perfektne zladenú pastvu pre oči. Miestni vraj uprednostňujú skôr iné, lacnejšie a menej známe bazáre. 

Počas skorého sobotňajšieho rána predavači a predavačky istanbulského bazára Bakırköy Saturday Bazaar spomalene vybaľujú veci z veľkých kartónových škatúľ. Uličky medzi jednotlivými stánkami sú ešte prázdne. Na oceľových konštrukciách visia priesvitné biele látky na šitie záclon. Medzi nimi stoja plastové stoly, za ktorými posedáva zopár žien raňajkujúcich voňavý burek s čiernym čajom. 

Meret zbožňuje blšie trhy a bazáre, hlavne tie, kde dokáže objaviť miniatúrne predmety do svojej zbierky. Jej setra Defne, zdá sa, dôverne pozná každý roh tohto miesta a istým krokom nás vedie uličkami zdanlivo zložitého labyrintu. Chodí sem pravidelne a má už vychytané svoje obľúbené predavačky. Nakupuje od nich kvalitnú látku za pomerne rozumné ceny. Pre deväťročnú dcéru potom šije štýlové a kvalitné oblečenie či iné predmety pre každodennú spotrebu. Defne mi pri šálke čierneho čaju vysvetľuje, že v Turecku sa síce vyrábajú kvalitné látky i oblečenie, tie sa potom vyvážajú do zahraničia a predávajú za vysoké ceny- ako napríklad hipsterké ponožky Happy Socks. Vzápätí mi ukazuje fotky pestrej teplákovej súpravy a  dodáva, že ju k šitiu okrem iného inšpirovala aj dlhotrvajúca finančná kríza. 

Turecká lýra stratila od roku 2017 až jednu tretinu svojej hodnoty, čo zaťažilo mnohé istanbulské rodiny. Ku kvalitnému tovaru z Európy sa dá na jednej strane dostať len veľmi ťažko a na druhej strane je pre Istanbulčanov predražený. Popri vysokej inflácii miestnych trápi hlavne vysoká nezamestnanosť či rezolútna Erdoğanova politika.

Ara Güler a isnbulský Hüzün

"Now we begin to understand hüzün as, not the melancholy of a solitary person, but the black mood shared by millions of people together. What I am trying to explain is the hüzün of an entire city, of Istanbul." (Orhan Pamuk, ISTANBUL- Memories of a City)

Kaviareň Ara jedna z najobľúbenejších kaviarní v roku 2018 zosnulého istanbulského fotografa Ara Gülera. Jeho portrét pri šálke čierneho čaju visí na stene medzi inými veľkoformátovými čiernobielymi fotografiami. Od roku 1950 okom objektívu zachytával bežné i výnimočné dni Istanbulu. Aj v súčasnosti tak nimi zaujatému pozorovateľovi sprostredkováva tu všadeprítomný melancholický pocit hüzün.

Na pochopenie skutočného hüzünu musí človek stráviť v Istanbule dlhšiu dobu. Dá sa napríklad precítiť počas chladných rán na Bospore, keď kontúry mesta zahaľuje jemný opar. Poznajú ho miestne deti zamyslene hľadiace cez zahmlené okno na ulicu. Hüzün môže súvisieť s neopätovanou láskou alebo s nostalgiou spojenou za zlatými časmi minulými. 

Objavíme ho v pohľade starších mužov posedávajúcich pri šálke čaju na uliciach, cítime ho hľadiac na Hagiu Sophiu zahalenú v rannej hmle objavíme ho aj v Gezi-Parku alebo počas plavby na Bospore. Cez závoj Hüzünu sa dá objaviť autentickejší Istanbul očistený od zbytočne zidealizovaných predstáv. 

Sunset on the Bosphorus

'Life can´t be all that bad,' I´d think from time to time. 'Whatever happens, I can always take a walk along the Bosphorus'. (Orhan Pamuk, ISTANBUL- Memories of a City)

Sailing through the Bosphorus is like listening to the voices of the past and present at the same time. Orhan Pamuk nostalgically describes the family walks to The Bosphorus (tur. Boğaz-throat) in his book “ISTANBUL- Memories of a City”. They were supposed to have a beneficial effect on the health of children and adults. In his memories The Bosphorus is a magical and somewhat idealized place,  a kind of collective consciousness of the Istanbulers. During Pamuk´s childhood, visits to The Bosphorus had been prescribed by family doctors for generations. 

Nowadays, the fishermen renting modest fishing boats to  Istanbul’s residents for trips around The Bosphorus have been replaced by shipping companies for tourists. The European coast boasts with its jewels such as the Dolmabahçe Palace, Ortaköy Mosque or Rumeli Castle, as well as modern villas and yachts. The tourist crowds wait for the next cruise ship. 

We also board one of them and, surrounded by a bunch of noisy seagulls, look at  the historical facades of the wooden summer houses Yalı forming a continuous line on the Asian side of The Bosphorus. During the eighteenth and nineteenth centuries, these wooden villas served as summer residences for the descendants of wealthy Ottoman families. Due to their difficult maintenance, they were usually not owned by just  one family, but were transferred to another family after a year or two.

During the “Republic period” in the twentieth century Turkish politicians began to emphasize the old-fashioned identity of the Yalıs. For this reason were many of them neglected or destroyed. Those which remain make a proud and calm impression with peaceful greenery in the background. Their distorted facades are reflected on the dark waves of the Bosphorus and gradually disappear with the setting sun. Neither the bathing families nor the beaches, where Pamuk´s mother used to swim, can be seen on the coast of the Bosphorus. Just the sun and the moon’s reflections on the dark water surface remain unchanged. 

"To travel along the Bosphorus, be it in a ferry, a motor launch or a rowing boat, is to see the city house by house, neighbourhood by neighbourhood, and also from afar, as a silhouette, an ever-muting mirage." (Orhan Pamuk, ISTANBUL- Memories of a City) 

Západ slnka na Bospore

'Life can´t be all that bad,' I´d think from time to time. 'Whatever happens, I can always take a walk along the Bosphorus'. (Orhan Pamuk, ISTANBUL- Memories of a City)

Plavba bosporskou úžľabinou znamená načúvať hlasom minulosti aj súčasnosti zároveň. Orhan Pamuk nostalgicky opisuje rodinné prechádzky na Bospore (tur. Boğaz- hrdlo). Tie mali mať blahodarný účinok na zdravie detí aj dospelých. V jeho spomienkach je Bosporus čarovným a čiastočne aj zidealizovaným miestom tvoriaci akési kolektívne vedomie Istanbulčanov. Počas Pamukovho detstva návštevy Bosporu dostávali celé generácie na predpis od rodinných lekárov. 

V súčasnosti rybárov prenajímajúcich obyvateľom Istanbulu skromné rybárske bárky na výlety po Bospore nahradili lodné spoločnosti pre turistov. Európske pobrežie sa hrdí palácom Dolmabahçe, mešitou Ortaköy, hradom Rumeli ale aj modernými vilami a jachtami. Davy turistov čakajú na nasledujúcu výletnú loď. 

Aj my nasadneme do jednej z nich a obklopení húfom hlučných čajok neskôr vyjavene sledujeme historické fasády drevených letných sídiel Yalı tvoriacich súvislú líniu na ázijskom pobreží Bosporu. Počas osemnásteho a devätnásteho storočia slúžili tieto drevené vily ako letné rezidencie potomkov zámožných osmanských rodín. Kvôli ich náročnej údržbe väčšinou neboli vo vlastníctve jednej rodiny ale po roku alebo dvoch ich nájom prešiel do rúk inej rodiny. S obdobím republiky v dvadsiatom storočí sa začala zdôrazňovať ich obsolétna národná identita, čomu padli za obeť mnohé z pôvodných Yalı. Tie, ktoré zostali, pôsobia hrdým a vyrovnaným dojmom na pozadí upokojujúceho zeleného porastu. Zhypnotizovane pozorujeme ich zdeformované fasády odrážajúce sa na tmavých vlnách Bosporu postupne miznúce so zapadajúcim slnkom. Na pobreží Bosporu už nevidieť kúpajúce sa rodiny s deťmi, ani pláže, kde sa zvykla kúpavať Pamukova matka už niet. Len odrazy slnka a mesiaca na tmavej hladine Bosporu zostávajú nemenné. 

"To travel along the Bosphorus, be it in a ferry, a motor launch or a rowing boat, is to see the city house by house, neighbourhood by neighbourhood, and also from afar, as a silhouette, an ever-muting mirage." (Orhan Pamuk, ISTANBUL- Memories of a City)