The mosaic of Istanbul

The Sirkeci Train Station makes a sleepy impression as we admire its oriental charm. A quiet platform, under a pleasantly cool morning sun, still successfully hides from tourists or commuting Istanbulers. Near its main entrance sits a group of elderly men who stoically drink black tea. With each sip the station slowly wakes up to the new day. Its original wooden interior with high ceilings is gradually filled with sun rays, which penetrate through the big round windows. 

Just around the corner in one of the side streets is a traditional candy store Haci Bekir. The shop window displays not only the various coloured handmade gelatine sweets lokum but also other sweet delicacies piled into small pyramids. The shopkeepers almost have to stand on tiptoes to see buyers over the tall glass containers filled with candies. Meret orders spicy red cinnamon candies in a small paper bag. Over the following days they burn on our tongues as she leads us through the lively neighbourhoods of Istanbul. 

In the morning Istanbul tastes of Turkish coffee and the white sesame pastry Simit similar to a German pretzel. The origin of Simit goes back about 500 years to the Ottoman Empire. Nowadays it is available mainly from street vendors in numerous white-red mobile kiosks. In one of the traditional cafes Hafiz Mustafa Meret flips her coffee cup over and examines the coffee grounds on the saucer. She tries to foresee our future, but its contours remain unclear and changeable just like the coffee grounds. 

The autumn sun is pleasantly hot after the morning fog completely disappears. From the distance rises a complex pinkish building with generous orange niches- The Hagia Sophia. Surrounded by a slowly receding dreamy haze, it daily retells the stories of the multifaceted connection between Orient and Occident and attracts the attention due to the phenomenal fusion of several architectural styles. Since 1935, The Hagia Sophia has served as a museum where Catholic, Orthodox, Greek Orthodox and Muslim religious symbolism combine in a spiritual mosaic. 

Vlaková stanica Sirkeci pôsobí ospalým dojmom, keď obdivujeme jej orientálnu architektonickú charizmu. Pokojné nástupište zaliate príjemne chladivým ranným slnkom sa ešte úspešne ukrýva pred turistami či pendlujúcimi Istanbulčanmi. Blízko jej hlavného vstupu posedáva skupinka postarších mužov a stoicky popíja čierny čaj. S každým ich dúškom sa stanica stále viac preberá k životu a pomaly precitá do nového dňa. Jej pôvodný drevený interiér s vysokými stropmi postupne zapĺňajú ranné slnečné lúče prenikajúce dovnútra cez okrúhle okná. 

Neďaleko v jednej z bočných uličiek stojí cukrovinkový obchod s dlhou tradíciou Haci Bekir. Rôznofarebné ručne vyrábané želatínové sladkosti lokum vo všakovakých farbách a variáciách aj iné sladké delikatesy sú vo vitrínach poukladané do malých pyramíd. Predavači sa takmer načahujú na špičky, aby cez vysokánske sklenené nádoby naplnené bonbónmi či cukríkmi videli na kupujúcich. Meret si dáva do papierového vrecúška nasypať štipľavé škoricové cukríky intenzívnej červenej farby. Nasledujúce dni nám horia na jazyku, keď nás vodí čulými istanbulskými štvrťami. 

Zrána Istanbul chutí po tureckej káve a rozvoniava po bielom sezamovom pečive simit podobnom nemeckému praclíku. Simit sa začal piecť pred približne 500 v Osmanskej ríši a v súčasnosti sa dá kúpiť od pouličných predavačov v početných bielo-červených mobilných stánkoch. V jednej z tradičných kaviarní Hafiz Mustafa Meret preklopí kávovú šálku a skúmavo prelieva hustú kávovú usadeninu na podšálke. Snaží sa nazrieť do našej budúcnosti, no jej kontúry zostávajú nejasné a premenlivé rovnako ako tmavý kávový grunt.

Slnko je príjemne horúce, keď celkom ustúpi ranná hmla. Z diaľky do popredia vystupuje komplexná ružovkastá stavba s veľkorysými tmavooranžovými výklenkami- Hagia Sophia. 

Obklopená pomaly ustupujúcim snovým oparom každý deň nanovo rozpráva príbehy o vrstevnatom prepojení Orientu s Okcidentom a púta pozornosť fenomenálnym splynutím viacerých architektonických štýlov. Hagia Sophia slúži od roku 1935 ako múzeum, v ktorom sa v duchovnej mozaike prepája katolícka, ortodoxná, grécka ortodoxná aj moslimská náboženská symbolika.