Spiaci Mussolini

Na večeru nám Vale uvarila hustú zemiakovú polievku. Dávame si k nej tmavé guče „žganci“ pripomínajúce slovenské halušky, no zmes sa pripravuje podľa tradičnej slovinskej receptúry. 

O niečo neskôr už sedíme na Valenom prívese a smejeme sa dopopuku. Obrovský pes Lars, ktorý zaberá takmer polovicu prívesu, si odmieta sadnúť.

Nepoddajne opakujem slovinský príkaz „sedi Lars!“, s vierou, že konečne porozumie. No on naďalej len stoicky sleduje kulisy krajiny. Celkom zhypnotizovane, akoby v nich niečo rozoznal. Pevne ho držím za obojok a všetci spolu pravidelne nadskakujeme v tempe hrboľatého lesného chodníka. 

Vale jazdí každý večer na neďaleké hospodárstvo nakŕmiť a skontrolovať zvieratá. Ako prvé nás vítajú kone, potom sa za autom rozbehne stádo kôz a napokon nám na pozdrav híkajú somáre. Na rozľahlých horských pastvinách vedú spokojný život.

Zvieratá sa jej za starostlivosť vedia odvďačiť. Najpriateľskejšie sú vraj somáre. Keď je na konci s nervami, chodí sa im vyžalovať. To je tá najlepšia forma terapie. Pred rokom sa do domu oproti stajniam vlámal psychicky chorý muž. Ušiel z uznávanej psychiatrickej liečebne v Idriji. Asi hľadal inú formu terapie.

Na múroch domu svieti kriedou namaľovaný farebný budha.

Do prúteného košíka zbierame bazové kvety na sľúbené sladké prekvapenie. Potom kráčame k miestu s najlepším výhľadom na okolité hory. Keď človek zaostrí zrak, rozpozná črty ozrutného spiaceho muža. Miestni ho prezývajú spiaci Mussolini.

Spiaci Mussolini.

Hodournik

Vale si na desať rokov prenajala farmu od známeho menom Franz. Franz jej v udržiavaní a vo zveľaďovaní hospodárstva pomáha ako vie. Vraj investície z posledných troch rokov pomaly začínajú prinášať ovocie. 

Vale si ešte z čias reality show Farma mimoriadne obľúbili médiá. Sem-tam ju navštívi novinár, či reportér, inokedy u nej klopú na dvere zvedaví slovinskí turisti, ktorí ju videli v televízii. Všetci chcú vedieť, aké to je, keď sa bývalá projektová manažérka rozhodne odísť na samotu. 

V izbách na poschodí sa ani počas zimy nekúri. Blízke okolie vyhľadávajú nadšení bežkári kvôli výborne poprepájanej sieti bežkárskych stôp. Keby sme v zime predsalen prišli, Vale nám ustelie v jedálni- priamo na obrovskej starodávnej peci.

Koncom mája tu spíme s čiapkami na hlavách pod dvomi hrubými dekami. Cez malé okná nevidieť nič len čiernotu. V absolútnom tichu ma začína znepokojovať vlastný dych. Natoľko sme sa odcudzili vlastnému pôvodu. 

Izby sú zariadené skromne v duchu jednoduchého vidieckeho života. Vale sa nesnaží prispôsobovať trendom ani dopytu. Keď k nej náhodou zablúdia návštevníci s vysokými požiadavkami, opäť sa rýchlo pakujú domov. Koniec koncov vždy zostanú len tí, ktorí s Vale zdieľajú jej životnú filozofiu- slow food, upcycling, zurück zum Ursprung...

Vale nás vyvezie na čistinku, kde stojí niekoľko opustených hospodárskych budov. Takých ako tieto, tu človek v okolí nájde hneď niekoľko. Po druhej svetovej vojne odišli farmári za prácou do novovybudovaných fabrík. Keď fabriky zanikli, ich potomkovia zostali žiť v mestách. 

Podľa Valených navigácií kráčame mystickým lesom. Míňame machom porastené balvany, prekračujeme nespočetné popadané konáre a onedlho sa celkom strácame v ich spleti. Pred dvomi rokmi tieto lesy postihli katastrofické mrazy. Ich následky vidieť ešte dnes.

Namiesto odporúčaného smeru „Opalek“ kráčame naspäť k vyhliadkovému bodu „Hodournik“. Lesy v okolí Vojska poskytovali počas druhej svetovej úkryt pre väčšinu slovinských partizánov. Pri gačnikovských vodopádoch mali zriadenú improvizovanú lekáreň. Neďaleko dnešného partizánskeho cintorínu sa tlačili jediné partizánske noviny na území Slovinska. 

Po celodennej túre sedíme na vyhriatom podstienku. Na protiľahlých koncoch drevenej lavičky posedávajú a žmúria oči dve čierne mačky. Vale nám nalieva sladký likér z lesných plodov. Pretože Vale sa snaží zužitkovať takmer všetko. Ak sa jej napríklad nepodaria zaváraniny, využije ich na likér. 

Pieseň k článku: Dva- Nunovó Tango

V raji

Gačnik – Tito by mal dnes narodeniny, zašomre namiesto dobrého rána Vale a cez Youtube púšťa legendárnu slovinskú kapelu Idoli ich pieseň Malena.

Za veľkolepými oslavami Titových narodenín cíti miernu nostalgiu. Teda hlavne za celospoločenskou akciou, kde sa stretli starí aj mladí, aby spolu veľa jedli, pili a sledovali Štafetu Mladosti.

Na počesť Tita pre nás pripravila výdatné raňajky- krajce chleba s typicky slovinskou omeletou zvanou Frika spestrené šalátom, reďkovkami a pažítkou z vlastnej záhrady. K tomu ešte syry z regiónu, pŕhľavové čipsy, korenistú čiernu kávu a za štamprlík zdravého likéru z plodu Arónia. 

Pre Vale nie je žiadny prišelec cudzincom. Aj nám hneď po príchode na farmu uštedrí niekoľko objatí. Cez okno túto ceremóniu nedočkavo sleduje ozrutný pes Lars.

Farma stojí len 15 minút cesty od Idrije. Mesto známe vďaka psychiatrickej liečebni a príjemnej mentalite miestnych. Až kľukatými horskými cestičkami sa dostaneme do najbližšej osady Vojsko. Odtiaľ je to už len čoby kameňom dohodil do miesta Gačnik.

Vale má takmer štyridsať a k farmárčeniu sa (pomerne netypicky) dostala cez reality show Farma. Po rokoch strávených vedením vlastného podniku v meste Koper prišiel čas na zmenu.

V reality show žila niekoľko týždňov mimo civilizácie. Tvrdá práca na umelovytvorenej farme jej zachutila. Po príchode do mesta si už na chuť bežných potravín z obchodu zvyknúť nevedela. Keď Vale pred tromi rokmi známy Franz ponúkol prenájom farmy v Gačniku, bolo rozhodnuté. 

Pieseň k článku: Idoli- Malena

Sankt Marxer Friedhof

Hovoríš: „Mám pre teba prekvapenie“ a potom ma vodíš betónovou džungľou tretieho viedenské obvodu Landstraße. Povedľa hlučnej cesty Leberstraße sa hrdo týči železná brána vsadená do vysokého tehlového múru so symbolom hexagramu a kríža. 

Prechádzame územím posledného viedenského cintorínu postaveného v štýle Biedermeier  na príkaz cisára Jozefa II. Jozefínske reformy zakazovali pochovávať zosnulých v rámci mestských hradieb (dnešný prvý obvod). A tak komunálne cintoríny vznikali až za ochranným valom, celkom na okraji mesta.  

Cintorín St. Marx. získal meno podľa kaplnky zasvätenej Sv. Marekovi (na okraji ochranného valu stáli kaplnky hlavne pre cestovateľov a vyberačov mýta) a bol zatvorené v roku 1874 po rozšírení hraníc Viedne. 

V rozpätí rokov 1784-1874 tu meštiacke rodiny pochovali: vynálezcov, architektov, kniežatá, geografov, cestovateľov, historikov, juristov, priemyselníkov, komponistov, maliarov, mníšky, filológov, filozofov, politikov, spisovateľov ale aj rytierov, hrobárov či kontesy.

Na cintoríne St. Marx bol v bezmennom hrobe chudobných pochovaný aj v W.A. Mozart. Celé jedno storočie trvalo, kým viedenský starosta Johann Kaspar von Seiller nariadil identifikovať približnú polohu jeho posledného odpočinku. 

Hroby sú porastené brečtanom a vzduchom sa šíri výrazná vôňa orgovánu. Náhodné stretnutie: pred nami stojí tvoj fajčiaci kolega Kristián. Cez bielu igelitku presvitá jemná fialová. Vraj sem každý rok chodí na kvety orgovánu a následne z nich vyrába orgovánový likér.  

Kristián vlastne vyrástol na cintoríne St. Marx. Jeho rodina dedila z generácie na generáciu správcovský tehlový dom, stojaci hneď za vstupnou bránou. Ako jedináčik strávil detstvo skrývaním sa za náhrobnými kameňmi. Orgován je ako droga, ktorá dlho omamne pôsobí až bodu, keď ju už nemôžete ani cítiť. No neviete bez žiť. Kristián už nebýva na cintoríne, ani nikto z jeho rodiny. No pravidelne sa sem vracia. Najmä keď hojne zakvitnú orgovánové kríky.

Mozartov hrob hľadá väčšina turistov na hlavnom viedenskom cintoríne Zentralfriedhof, kde stojí len veľkolepý ale vyprázdnený pamätník. Ten skutočný je porastený sirôtkami. Zlomený stĺp a dumajúci anjel len naznačujú, kde by sa miesto Mozartovho posledného odpočinku mohlo nachádzať.