Contrasts of Cape Town

Alone, awake, I sense how still

Is the presence of a timeless hill,

How universal all this air.

                           (Guy Butler, Stranger to Europe Poems)

During the journey from the airport a bald, soft-looking giant, Table Mountain, observes us through the car windshield. The millions of years old colossus lies about lazily as usual basking in the sun. He oversees the order in his city with just one narrowed eye while falling asleep to the rippling waves of the nearby Atlantic Ocean. 

The first unofficial settlement, known also as a township, appears just a few kilometres beyond the airport. In an instant the picture changes replacing the calmness with a sudden rush of horror. The dwellings, mainly built of corrugated iron, extend on the horizon as far as the eye can see. 

The highway is lined with people trying to stop passing cars or one of the typical South African minibuses. Most of the locals prefer using the services of these minibuses with the distinctive sign of a colourful South African flag, representing the country´s post-apartheid unification.

This sort of local transport works in a quite simple and informal way. All you need to do is to stand on the side of the road for a while and raise your thumb. The minibus stops, if it has a free place. Towards the end of the journey, all the passengers collectively contribute to the fare.

In general, tourists use the ordinary taxi services, whose prices are quite advantageous, compared to the European ones. This kind of public transport is also the one most recommended for tourists and is said to be the safest form. 

The cars brazenly fight over the road space; one of the minibus drivers gives us the middle finger and overtakes us. While stuck in the traffic jam, we observe locals sitting alone or in groups on the sidewalks. Some of them were born on the Cape Peninsula, others emigrated from the surrounding countries. Just the shade of the trees offers them a temporary refuge from the vagaries of the weather. 

Our hotel is a 120-year-old Victorian building located in the central Greenpoint district of Cape Town. We are greeted by its friendly owner Harry, who is just now redrawing the hotel´s hanging sign by hand. His thin brush follows the lines of the dark grey letters in a concentrated way. He only gives us some important information in passing. The women´s and men´s world rugby championship is on at moment; the tickets are definitely already sold out, though. He doubts that we would still be able to get any. We get some useful recommendations; which city streets should definitely be avoided and that it is necessary to get a taxi when it´s dark. All valuable things such as jewellery, cameras, cell-phones and credit cards should be safely locked in the room´s safe. 

Suddenly, the hotel´s very welcoming looking receptionist comes out of the house. She introduces herself as Mbali and explains that she is not only the receptionist but a maid and a hotel manager as well. She takes on the third responsibility when the owners aren’t there. Mbali suggests carrying our heavy luggage directly to our room. Feelings of shame and confusion come over us, which cause a sudden awkward silence. 

After a moment of surprise, we reject her offer and begin to realize the privileges of the tourists, which include a constant sense of exclusivity, shame and insecurity. It is difficult to cope with the helplessness caused by seeing poverty, which one cannot change. One even feels ashamed of spending the money for traveling so far, when people in the countries one travels to partly don´t have enough to drink and eat. The insecurity is related to the fact that the precarious circumstances force many people to resort to robberies, pickpocketting and muggings. However, these are the crimes that tourists worry about anywhere in the world. Tourists are quite an easy target and many of them are forced to even give up their shoes, glasses or clothes. Our pockets are full of coins for distribution, as wallets should not be taken out in public under any circumstances. In addition, it is safer to walk in the city in groups, not alone. 

Rugby World Cup 2019

Our first steps automatically take us to the football and rugby stadium built in 2010. Police officers on horses supervise order in front of the stadium, on the benches nearby a few homeless people sit. A group of young guys in colorful skirts with green wigs look around nervously. One of them crumples three tickets to the ongoing Rugby World Cup in his sweaty hand. Thanks to a small chat we happily negotiate the price of the tickets.

A few minutes later we are standing in the middle of the stadium´s party section with a freshly tapped draught beer. Fans from all over the world passionately chant, dance and cheer on their favorite teams. It is easy to adapt to the contagious atmosphere, a bit more difficult to focus on the small players on the field. Even though we may not fully understand the rugby rules, we dance and shout with the crowd and support both the winners as well as the losers. On another day we find out the real winner of this men´s and women´s championship - New Zealand.

Kapské mesto

Alone, awake, I sense how still

Is the presence of a timeless hill,

How universal all this air.

                           (Guy Butler, Stranger to Europe Poems)

Počas cesty z letiska na nás cez predné sklo auta uprene hľadí dobrácky plešatý obor – Stolový vrch alias Table Mountain. Tento niekoľko miliónov starý vrch v deň nášho príchodu leží, ako obvykle, hore pupkom. Vyhrieva sa na slnku a jedným okom dohliada na poriadok vo svojom meste. Zároveň sa necháva uspávať vlnami neďalekého Atlantického oceánu.

Už niekoľko kilometrov za letiskom leží prvé neoficiálne sídlisko – zvané township. Pri pohľade naň sa odrazu zadrhne pomyselne hrajúca platňa a spokojnú atmosféru nahradí náhle zdesenie. Ľudia tu žijú v obydliach postavených z vlnitého plechu, dreva a iných provizórnych materiálov bez vody, elektriky a sanitárnych zariadení. 

Kraj diaľnice lemujú postavy ľudí, snažiacich sa stopnúť okoloidúce autá alebo hoci aj jeden z typických juhoafrických autobusov. Väčšina miestnych najradšej využíva služby minibusov spestrených obrázkom vejúcej farebnej juhoafrickej vlajky znázorňujúcej novonadobudnuté zjednotenie krajiny po skončení apartheidu. Doprava minibusmi funguje celkom jednoduchým a neformálnym spôsobom. Stačí chvíľu postáť na kraji cesty, zdvihnúť palec a pokiaľ má okoloidúci minibus voľné miesto, zastaví. Na záver sa všetci cestujúci poskladajú na vyžadovanú sumu. Turisti a turistky spravidla využívajú služby obyčajných taxislužieb, ktorých ceny sú v porovnaní s tými európskymi veľmi výhodné a zároveň tu patria k najodporúčanejším a najbezpečnejším spôsobom dopravy. 

Na cestách sa okolo obeda tvoria zápchy, autá drzo bojujú o svoj priestor, šofér minibusu nám ukazuje fuckera a zaradí sa pred nás. Na chodníkoch posedávajú samostatne ale aj v skupinkách miestni obyvatelia. Niektorí z nich sa narodili priamo na Kapskom polostrove, mnohí z nich sem emigrovali z okolitých krajín. Tieň stromov im ponúka dočasné útočisko pred vrtochmi počasia. Večer sa stiahnu do provizórnych obydlí postavených z rôznych recyklovaných materiálov, čiastočne hneď povedľa chodníkov. 

Náš hotel je asi 120 rokov stará budova postavená vo viktoriánskom štýle, situovaná v centrálnej štvrti Kapského Mesta- Greenpoint. Privíta nás jeho prívetivý majiteľ Harry, ktorý akurát nanovo ručne maľuje závesnú tabuľu. Tenkým štetcom koncentrovane obťahuje tmavošedé písmenká a popritom rozdáva dôležité rady. V meste vraj akurát prebiehajú majstrovstvá sveta žien aj mužov v rugby. Lístky sú už určite vypredané, pochybuje, že by sa nám ešte podarilo nejaké zohnať. Upozorňuje nás, ktorým uliciam sa určite máme vyhnúť a odporúča za tmy chodiť len taxíkom. Vraj máme všetky šperky, kreditné karty, foťáky a iné cenné predmety radšej nechať zamknúť do sejfu na izbe. 

Z domu vychádza útla recepčná Mbali, ktorá je zároveň chyžnou a za neprítomnosti Harryho a jeho ženy aj manažérkou hotela. Navrhne nám, že nám ponosí batožinu do izby. Najradšej by sme sa od hanby vyparili a ledva ledva za seba vykokceme odpoveď. Po chvíľke prekvapenia to zamietneme a zapýrení si začíname uvedomovať privilegované postavenie turistov v Južnej Afrike, ktoré v sebe zahŕňa pocit neustálej hanby a neistoty. Hanby, pretože pohľad na biedu a chudobu, ktorú človek nedokáže ovplyvniť, sa ťažko zvláda. Neistota súvisí s faktom, že v Južnej Afrike žije mnoho ľudí, ktorých neistá existencia núti k rôznym kriminálnym činom. Turisti a turistky sú tu pre mnohých ľahkým terčom a niektorých už ozbíjali aj o tenisky či značkové oblečenie. 

Vo vreckách máme pripravené mince na rozdávanie, peňaženka sa na verejnosti v žiadnom prípade nemá vyťahovať. V kríkoch sa vraj môžu kedykoľvek číhať skupinky mladých mužov, pripravených na lup. Z tohto dôvodu je najbezpečnejšie chodiť po meste v skupinkách, než vo dvojici alebo nebodaj osamote. 

Rugby World Cup 2019

Prvé kroky nás automaticky nesú smerom k futbalovému a rugbyovému štadiónu postavenom v roku 2010. Na poriadok pred štadiónom dohliadajú policajti na koňoch, na lavičkách posedáva zopár ľudí bez domova. Skupinka mladíkov vo farebných sukniach so zelenými parochňami na hlavách sa nervózne obzerá dookola. Jeden z nich v spotenej ruke húžve tri vstupenky na akurát prebiehajúce majstrovstvá sveta v Rugby. Dáme sa s nimi do reči a sumu za lístky sa nám podarí výborne zjednať. 

Ocitneme sa uprostred  párty sekcie štadiónu, kde fanúšikovia z celého sveta zanietene skandujú, tancujú a povzbudzujú svoje tímy. S čerstvo načapovaným pivom sa postupne prispôsobujeme nákazlivej atmosfére a čím ďalej tým viac zaostrujeme pohľad na drobných hráčov na ihrisku. Pravidlá rugby síce celkom nepochopíme ale tancujeme a kričíme spolu s davom. Fandíme rovnako víťazom aj porazeným a až na druhý deň sa dozvieme, že so svojím ženským i mužským tímom majstrovstvám triumfoval najmä Nový Zéland.