On our way
to the town of Bosa we notice the
strange half-crumbled stone towers in the shape of hives. The green Sardinian
landscape is scattered with thousands of mysterious megalithic buildings - Nuraghes. These predominantly conical
towers with truncated tops probably served various purposes such as
watchtowers, dormitories for sailors, headquarters or temples.
Bosa attracts our attention through the
colourful narrow houses reflecting on the surface of the Temo River. A stone path leads through a tangle of narrow streets
to the foot of the hill. There we find the ruin Castello Malaspina from the 12th century. We would like
to jump onto the roofs of the colourful houses to the place where the Temo River flows into the sea. Instead,
we observe the surrounding landscape – olive groves, vineyards and the outlines
of this densely built town.
At the
pizzeria Cossu Giovanni a rectangular
pizza is baked. The vendor cuts them into smaller pieces, flips them in half
and presses them together, so that the locals can carry them easily even in a
plastic bag. One piece costs 1.30 €. Workers, but also young mothers, take home
full bags. The tired salesman packs the last two pieces into paper for us and
locks the doors.
Strengthened
by the crunchy miracle, we sit down at the nearby Barriba Bar. In a gloomy room sit men in tracksuits drinking and
smoking underneath the poster of the Virgin Mary. Other guys with distinctive
faces come into the bar and say hello just by nodding their heads or raising
their hands. They speak only when somebody asks them about the outcome of
yesterday´s football match. The bartender with shaky hands puts our beers on
the table and gives us a humble smile. The wandering gaze stops at the
glittering trophies. Together with animal antlers and yellowed photos, they
decorate the interior of the bar.
***
Na ceste do mesta Bosa spozornieme na podivné napoly
rozpadnuté kamenné veže v tvare úľov. Zelená sardínska krajina je pretkaná
tisíckou záhadných megalitických stavieb nuraghes.
Tieto prevažne kužeľovité stavby so zrezaných špicom pravdepodobne slúžili na
rôzne účely- ako pozorovacie alebo strážne veže, ubytovne pre námorníkov,
náboženské chrámy či ako sídlo hlavy kmeňa.
Bosa už z diaľky svieti pestrofarebnými domami
postavenými na úpätí kopca odrážajúcimi sa na hladine rieky Temo. Spleťou úzkych uličiek vedie
kamenná cesta až na úpätie kopca ku zrúcanine hradu Castello Malaspina z dvanásteho storočia. Po strechách domov
by sme najradšej preskákali až k miestu, kde sa rieka Temo vlieva do mora. Namiesto toho pozorujeme okolitú krajinu-
olivové háje, vinohrady či obrysy nahusto postaveného mesta.
V pizzerii Cossu
Giovanni sa pečie pizza v tvare obdĺžnikov. Predavač ich krája na menšie
časti, v polke ich preklopí a stlačí do seba, aby si ich mohli
miestni pohodlne odniesť aj v igelitke. Jeden kus stojí euro tridsať. Robotníci
ale aj mamičky na materskej si odnášajú domov plné tašky. Zunovaný predavač nám
balí do papiera posledné dva kusy a zamyká podnik.
Posilnení chrumkavým
zázrakom si sadáme o do vedľajšieho baru – Baribba. V prítmí tu "siestujú" miestni štamgasti- pod plagátom panenky Márie sedia páni
v teplákoch, fajčia a čosi popíjajú. Chlapi s výraznými črtami
tváre sa v okamihu spoznajú a pozdravia mávnutím rukou. Prehovoria
len vtedy, keď sa ich niekto pýta na výsledok včerajšieho futbalového zápasu.
Barman nám trasľavými rukami kladie na stôl pivá a ovlaží nás skromným
úsmevom. Zblúdený pohľad sa zastaví na blyštiacich pokáloch. Spolu so
zvieracími parohami či zažltnutými fotografiami skrášľujú interiér baru. Ako
jediní turisti nevzbudzujeme pozornosť ale ani nezostávame inkognito.
No comments:
Post a Comment