Rainy day on the Slovenian coast

If you travel on the Slovenian coast in May, you should prepare your umbrellas, raincoats and a plan B. It is too cold for bathing in the sea, cycling in the rain doesn´t make fun either. Whats more, you don´t feel like spending your time by observing the fish in large indoor aquariums. However, you would like to use the opportunity of the empty coastal destinations.

You can enjoy the sea water during the rainy days f.e. in the indoor swimming pools of the "Sea-park Laguna", which belongs to the Hotel Bernardin. We are watching the peaceful sea through the large windows while swimming alone in the salty water.

If you decide to visit Izola, you can still discover an authentic everyday life of the locals. Izola is a tiny city (15.922 inhabitants), which name is derived from its insular origin. The city center used to lay on an island populated already in the first century. Shortly after, the island was connected with the continent via a stony bridge. Izola was a part of a Republic of Venice in the 18th century till it became a part of the Habsburg monarchy.

We meet a lot of young families, the Slovenian alternative scene but also older people playing pétanque and drinking beer. You can´t see nearly any tourits in Izola (beside us). We are walking along abandoned merry-go-rounds towards the little lighthouse standing on a meadow. Close to this place we admire the accessible beach and the clean sea, while eating a whipped ice-cream cones.

Izola is quite famous because of the international film festival, which takes place every year in June. Its inhabitants are proud of the little alternative cinema Odeon. Wenn the rain begins to fall heavily, we sit down on the red seats in the twilight of the old cinema together with other three-four film-goers. 

Ak sa vyberiete na slovinské pobrežie v máji, pripravte si dáždniky, pršiplášte aj plán B. Na kúpanie sa v mori je ešte príliš chladno, jazdiť na bicykli v daždi tiež nie je bohvieaká zábava a prezerať si ryby vo veľkých akváriách...hmm... Nejako predsalen treba využiť príležitosť, keď mnohé prímorské destinácie ešte zívajú prázdnotou.

V interiérových bazénoch morského parku Laguna patriacemu k hotelu Bernardin sa dá kúpať v morskej vode aj za chladného počasia. Pokojné more pohodlne sledujeme cez veľkoformátové okná a v plaveckom bazéne si užívame samotu. Večer vyskúšame alternatívne kino v neďalekom mestečku Izola.

V porovnaní s Piranom patrí Izola k mestám na slovinskom pobreží, kde sa dá ešte objaviť autentický život miestnych ľudí. Izola je maličké mesto (15.922 obyvateľov), ktorého názov je odvodený od jeho ostrovného pôvodu. Centrum mesta kedysi ležalo na ostrove a tento bol osídlený už v prvom storočí n.l. O niečo neskôr ho jeho obyvatelia prepojili s pevninou kamenným mostom. V 18. Storočí patrila Izola pod Benátsku republiku až pokiaľ sa nestala súčasťou Habsburskej monarchie.

Stretávame mladé rodiny, slovinských alternatívcov ale aj starších ľudí hrajúcich petang a popíjajúcich pivo. V meste je živo a nevidieť tu takmer žiadnych turistov. Kráčame k malému majáku, skúmame bezbariérovú pláž a čisté more, opustené kolotoče, jeme točenú jahodovú zmrzlinu, prechádzame skrytými uličkami, obdivujeme domy poznačené benátskou architektúrou...

V Izole sa každoročne v júni koná medzinárodný filmový festival a jej obyvatelia sú hrdí na alternatívne kino Odeon. Keď začína husto liať sadáme si do prítmia starej sály spolu s tromi-štyrmi ďalšími divákmi.

Cultural bike tour along the slovenian coastline

Starting in Piran and following the Slovenian coastline with our rented bikes in direction Croatia, we will soon reach the protected area of brines called „Sečovlje Salina Nature Park“. We are passing by the huge hotel complex Bernardin, which used to be one of the most luxurios hotels during the ex-Yugoslavian era. We can hardly believe, this Communistic building replaced a former Minorite monastery, which history goes back to the 15th century.

We are cycling along various restaurants and cocktail bars, artificial beaches and facilities for beach volleybal through a more touristic part of Piran called Portorož.

Portorož is proud of its long spa tradition. For that reason it was already a popular tourist destination in the 19th centrury. However, the salt-extraction possesses even longer tradition than the tourism alone. The locals earned their own living in the brines (salt-gardens) of Koper, Izola and Piran already in the 12th centrury. At the end of the 13th century fell the Slovenien brines unter the hegemony of the Republic of Venice, which administrated all the earnings from the salt export.

We are cycling along the high walls of the salt storages Grando and Monfort. They were planned in the Napoleonic times, but the peak of the salt production occured not until the times of the Austro-Hungarian Empire. These walls are 2,5 meters thick, in order to resist pressure of the storaged salt.

We enter a pleasantly cool hall of the former salt storage Monfort. Instead of the expected salt heaps, we discover large-scale, surreal paintings shaping dreamlike scenes with the elements of Bosch-like symbolism. Two Slovenien painters Mitja Ficko and Marko Jakše formed an artistic duo in order to create few symbiotic art-pieces linking their inventive energies. The result of this unique experiment are seventeen common paintings reflecting the inner world of both of them.

Unwillingly we turn aside the planned road and hit upon a breathtaking sculpture garden "Forma viva" in the middle of an olive grove with a sea view. We find out only later, that the "Coastal Association of Galleries" organizes an annual artistic symposium, during which 140 sculptures from sculptors coming from 30 different countries were created. The sculptures are situated in different corners of Portorož, Piran, Izola and Koper.

After that we carry our bikes down the stony stairs on the concrete road. Step by step we start to see the „Sečovlje Salina Nature Park“ spread out on the area of 6,5 km^2. The only functioning brine Lera still produces 50.000 ton of salt per year.

Probably the best place, where to spend a rainy night in Piran is the easy going pub called "Cafinho". The talkative owner of the bar explains us the background of the extraordinary beer called Bevog. The grounders of the brewery Bevog didn´t get the water-use licence from the local authorities. After a big disappointment they tried their luck in neighboring Austria. They managed to built up a brewery in the Region of Styria. The Bevog is then an European beer, I´m joking. But the owner of "Cafinho" has a straight face: „No, no, no! The Bevog beer stays for sure Slovenian!“

Na bicykloch požičaných v Pirane lemujeme kontúry slovinského pobrežia, ktoré nás čochvíľa vovedú do neďalekej chránenej oblasti soľaniek (drevených nádrží na vyparovnie soli) blízko chorvátskych hraníc. Prechádzame okolo hotelového komplexu Bernardin, za čias komunizmu jedného z najluxusnejších hotelov bývalej Juhoslávie. Nechce sa nám veriť, že na jeho území kedysi stál minoritský kláštor založený už v polovici 15. storočia. 

Míňame reštaurácie a cocktail bary, umelo vytvorené pláže a priestory na beach volejbal cez turistickejšiu časť Piranu zvanú Portorož.

Portorož sa pýši dlhou kúpeľnou tradíciou. Už začiatkom 19. storočia sem prichádzali turisti kvôli liečivým morským pobytom. Ťažba soli má však v týchto končinách ešte dlhšiu tradíciu ako samotný turizmus. V soľných záhradách Kopra, Izoly a Piranu si miestni obyvatelia zarábali na živobytie už v 12. storočí. Koncom 13. storočia však soľanky padli pod nadvládu Benátskej republiky, ktorá spravovala väčšinu ziskov z exportu soli. 

Bicyklujeme pozdĺž vysokých múrov niekdajších soľných skladov Grando a Monfort. Naplánované boli už za časov Napoleóna, ale vrchol produkcie soli nastal až za čias Rakúsko-Uhorskej monarchie. Múry skladov sú hrubé až 2,5 m, aby odolali nátlaku uksladnenej soli.

Vchádzame do príjemne chladnej haly Monfort, no namiesto soľných háld objavujeme veľkoplošné, sureálne obrazy znázorňujúce snivohravé scény s prvkami boschovského symbolizmu. Dvaja slovinskí maliari Mitja Ficko a Marko Jakše sa pokúsili vo forme umeleckého dua vytvoriť symbiotické diela prepájajúce ich tvorivé energie. Výsledok tohto unikátneho experimentu je 17 spoločných obrazov odrážajúcich vnútorný svet oboch umelcov.

Nechtiac odbočíme z cesty a narazíme na záhradu sôch "Forma viva" uprostred olivového hája s výhľadom na more. Až neskôr zistíme, že  tkz. "Pobrežná asociácia galérií" každoročne organizuje umelecké sympóziá, počas ktorých už vzniklo cez 140 sôch od sochárov/socháriek z 30 krajín. Výtvory sa nachádzajú v Portotoži, Pirane, Izole a Kopri.

Bicykle znášame po kamenných schodoch na betónovú cestu. Pomaly sa pred nami odkrýva Národný park soľaniek "Sečolvje" rozprestierajúci sa na území 6,5 km2. Jediná fungujúca soľanka Lera vyprodukuje 50.000 ton soli za rok.

Večer trávime v piránskom podniku "Cafinho", kde objavíme výborné slovinské pivo "Bevog". Zhovorčivý majiteľ podniku nám vysvetľuje pozadie tohto výnimočného piva. Zakladatelia pivovaru Bevog vraj nedostali od slovinskej vlády povolenie na využívanie vody. Sklamaní to skúsili hneď za slovinskými hranicami v rakúskom Štajersku, kde sa im podarilo rozbehnúť ich pivný biznis. Keď zavtipkujem, že Bevog je tým pádam európske pivo, majiteľ Cafinho rozhodne pokrúti hlavou. Nie, nie, Bevog patrí Slovinsku!

Piran- Vidalijeva ulica/Vidalijeva Street

Bývame v zastrčenej uličke blízko Jadranského mora. Kdesi v dialke počujem ozvenu škriekajúcich čajek. Teda len keď robotníci nevŕtajú do susednej steny. Za jediným zamrežovaným oknom nášho "hniezdočka" stoja zelené kontajery.

We are staying in a tiny one-room flat on a hidden side street close to the Adriatic Sea. I can hear the screaming seagulls from afar. Even louder, wenn the workers stop drilling on the other side of the wall. Behind the only one barred window of our "little nest" stand few waste containers.

Toto "cosy little nest" ako nazvala jeho majiteľka na airbnb má ešte jedno špecifikum. Smrdí ako stará pivnica na zemiaky. Koniec koncov nejakému podobnému účelu tento priestor pravdepodobne kedysi aj slúžil, kým ho neprerobili na romantický pobrežný bytík.

This "cosy little nest", that´s how its owner calls it at Airbnb, has one more particularity. It smells like an old potato cellar. After all, this space musst have been used for this or similar purposes. Until somebody decided to rebuilt it, to create a romantic coastal flat out of it.

Piran sa začiatkom mája ešte prebúdza zo zimného spánku. Lenivo sa naťahuje a oči má ešte zlepené. Len pár predražených reštaurácií a hotelov už stihlo zareagovať na začínajúci sa dopyt dovolenkárov z celého sveta. Počas prechádzky okolo mesta sem-tam začujeme nemčinu, inokedy angličtinu...

At the beginning of May Piran wakes up from its hibernation. It stretches and its eyes are still a bit blurry, as eyeing us up through the venetion blinds. Just a few restaurants and hotels managed to react on the slowly growing demand of vacationists from various corners of the world. We catch mostly fragments of English and German while strolling around the city with venetian ambiance.

Piran je tak malý (17.491 (2008) obyvateľov), že tie isté špazírujúce sa páriky vzhliadneme aj päťkrát za deň. Hľadáme autentický život miestnych ľudí, no cez spustené drevené rolety na nás hľadí len biela mačka.

Piran itsself is such a small city (17.491 (2008) Inhabitants), that we meet the same strolling pairs at least five times per day. We fail at finding the genuine life of the locals. Just a big white cat is observing us inconspicuously through the lowered blinds.

Raňajkujeme priamo na ulici pred naším bytom. Výbornú čučoriedkovú marmeládu od Vale a vodavú tureckú kávu. Keď nepasuje ani káva, ani spánok, nedá sa hovoriť o vydarenej dovolenke, hovoríš sklamane.

We are having breakfast right on the street in front of our flat- a marvelous marmalede from Vale and a watery turkish coffee. "You can´t talk about a really good holiday, wenn either the coffee, nor the sleep suits," you mumbles dissapointed.  

Spiaci Mussolini

Na večeru nám Vale uvarila hustú zemiakovú polievku. Dávame si k nej tmavé guče „žganci“ pripomínajúce slovenské halušky, no zmes sa pripravuje podľa tradičnej slovinskej receptúry. 

O niečo neskôr už sedíme na Valenom prívese a smejeme sa dopopuku. Obrovský pes Lars, ktorý zaberá takmer polovicu prívesu, si odmieta sadnúť.

Nepoddajne opakujem slovinský príkaz „sedi Lars!“, s vierou, že konečne porozumie. No on naďalej len stoicky sleduje kulisy krajiny. Celkom zhypnotizovane, akoby v nich niečo rozoznal. Pevne ho držím za obojok a všetci spolu pravidelne nadskakujeme v tempe hrboľatého lesného chodníka. 

Vale jazdí každý večer na neďaleké hospodárstvo nakŕmiť a skontrolovať zvieratá. Ako prvé nás vítajú kone, potom sa za autom rozbehne stádo kôz a napokon nám na pozdrav híkajú somáre. Na rozľahlých horských pastvinách vedú spokojný život.

Zvieratá sa jej za starostlivosť vedia odvďačiť. Najpriateľskejšie sú vraj somáre. Keď je na konci s nervami, chodí sa im vyžalovať. To je tá najlepšia forma terapie. Pred rokom sa do domu oproti stajniam vlámal psychicky chorý muž. Ušiel z uznávanej psychiatrickej liečebne v Idriji. Asi hľadal inú formu terapie.

Na múroch domu svieti kriedou namaľovaný farebný budha.

Do prúteného košíka zbierame bazové kvety na sľúbené sladké prekvapenie. Potom kráčame k miestu s najlepším výhľadom na okolité hory. Keď človek zaostrí zrak, rozpozná črty ozrutného spiaceho muža. Miestni ho prezývajú spiaci Mussolini.

Spiaci Mussolini.