Coto de Doñana

El Rocío- andalúzska provincia Huelva. 

Ako osviežujúco pôsobí názov El Rocío (ranná rosa) oproti zaspatému a neznesiteľne horúcemu mestečku, ktoré, zdá sa, obývajú len vtáky. Kráčam po širokej prašnej ceste a čakám, že ma spoza rohu prekvapí osamotený pištoľník. 

Divoký západ alebo Ghost town. 

Spoza rohu skutočne vychádza postava, chystám sa na útek, no namiesto pištole má v ruke len obrovskú hadicu. Je to mestský záhradník. Pri zavlažovaní osamelo rastúcich paliem pôsobí spomalene a ospalo. Pýtame sa ho na Národný park Coto de Doñana a on nám ukazuje cestu. 

Na ceste do Coto de Doñana zažívame magický okamih. Cez okno auta sledujem veľkolepého španielskeho orla Águila imperial. Spokojne krúži nad nami a nakoniec pristane na krajnici. 

Borovice tu majú tvar vetrom vyvrátených dáždnikov a intenzívne voňajú po éterických olejoch. Vo vysušenej tráve krehkej na dotyk hľadám šišky veľké ako dlaň.

Informačné centrum pôsobí ako z čias Krištofa Kolomba a na špicatom vrcholci strechy hniezdia bociany. Návšteva Coto de Doñana sa musí objednať deň dopredu a koná sa len vo vyhradených časoch. 

Zimu tu prežíva vtáctvo zo Strednej ale aj z Východnej Európy. Pre iné druhy vtáctva predstavuje toto územie zastávku na dlhej ceste do Severnej Afriky. 

Koncom jesene tu vidieť napríklad skupiny plameniakov, kormorány či bociany. Coto de Doñana poskytuje ideálne podmienky pre život aj vymierajúcim chráneným živočíšnym druhom ako rysovi iberskému či španielskemu orlovi Águila imperial.  

Na druhý deň ráno v zelenom džípe. Tancujeme po pieskových dunách, nadhadzuje nás a my sa nahlas smejeme. Pieskové duny tu dosahujú výšku 40 m a pravidelne sa presúvajú. Prevaľujú zo strany na stranu. Opätovne pri tomto pohybe požierajú a vypľúvajú miestny porast, zakrpatené borovice. 

Vystúpiť sa smie len na vyhradených miestach. Na jednom takom pozorujeme stopy v piesku a hádame, akému zvieraťu patria. Jašterici. Siahaš po ďalekohľade. Na horizonte sedí líška a zvedavo si nás premeriava. Sme na planéte B612. 

Na 80 km dlhej ceste pozorujeme vysokú zver. Srnku, ktorá bozkáva svoje mláďa za uchom, jeleňa skrývajúceho sa za porastmi macchie ale aj kamarátsku diviačicu Mariu a jej malé. Vysoká zver aj divoké kravy či kone hľadajú vodu na hranici dvoch ekosystémov. Tieto vzácne pásy pôdy, kde presakuje pitná voda, volajú Španieli marismas.  

Celé územie je chránené pred vstupom nepovolaných osôb. Vynímajúc španielskeho premiéra a jeho víkendovej rezidencie, kresťanských pútnikov, ktorí tu dvakrát do roka kempujú a starého farmára, ktorého rodina na týchto miestach hospodári už od počiatku vekov.

Na druhej strane zálivu leží celkom na dosah mesto Sanlúcar de Barrameda. /Skutočnosť: Viedeň: chorľavá popíjam zázvorový čaj s medom a s citrónmi pochádzajúcimi z tohto mesta/.

Naspäť cestujeme po širokej pláži. Miestnym rybárom pomáhame vytiahnuť z mora čln. Zopár rýb im vypadne z vedier, nechávajú ich tam ležať. 

Napospas slnku. čajkám. líškam.