Atlantik

Vysnívaný Atlantik. Naposledy nám bol takmer na dosah vo francúzskom mestečku Hendaye. Pricestovali sme tam úplne vyšťavení v jeden podvečer. Po zistení, že náš stan zostal v kufri autobusu, sme sa spakovali a odišli ku kamarátovi do Toulouse. Bez jediného pohľadu na Atlantik!

Na širokej pláži Doñana sa na oceán neviem vynadívať. Hlcem ho očami na striedačku s pieskovcovými bralami a nič mi už k šťastiu nechýba. O tri kilometre ďalej sa ako jeden organizmus dokonale hmýri skupinka spotených karatistov.  

Táto pláž je skvelým miestom na zemi. Aj pre náročných, aj pre mizantropov. Koncom júna štedro roztvára svoju piesočnatú náruč len pre niekoľko španielskych rodín a pre nás. 

Atlantik zdivočene podmýva rozpadávajúcu sa vežu, jedinú miestnu pamätihodnosť a na juhovýchod od nás sa črtajú siluety orientálneho Cadízu. Odrazu nám stačí vidieť ho aj z diaľky. Rušíme naplánovanú cestu do Sanlúcar de Barrameda aj do mesta Cadíz na úkor leňošenia.

Posledný večer sa lúčime s plážou Doñana púšťaním šarkana. Oceán pre nami ustúpi niekoľko metrov dozadu a odhalí pritom desiatky vyprázdnených mušlí. Slnko pomaly mizne za obzorom. Zostanú po ňom len na horizonte rozpité stopy. 

Deň sa mieša s nocou, no čierna a biela ešte existujú popri sebe. Ako rezané pivo. Po prvýkrát mám pocit, že som nad šarkanom získala kontrolu. Pozorujem jeho let na pozadí miskovitého neba a odrazu sa stávam ním. 

Už len dopiť fľašu červeného vína. Vietor potom odveje všetky nedokončené vety, myšlienky a nakoniec aj nás.