Jacaranda trees and Rodó Park

Recommended Song: Chancha Via Circuito- Sueno en Paraguay

She parks her shopping cart under one of the plane trees on General Artigas boulevard. "Look, how beautiful they are," says the homeless lady to us and points her finger at the top of a giant tree, where a flock of chirping birds are gathered. She does not ask for money, just wants to share her feelings with us.

 

While photographing the Jacaranda trees, a man sitting in front of his doorstep shouts at me. He waves with one hand and holds a naturally coloured calabash gourd in his other hand. I come down from the España Boulevard to the side street Edil Hugo Prato towards him. He introduces himself as Viktor and points to a large-scale mural. “Look at that und take a picture, it´s a secret tip,” says Viktor and adds that the time of the year, when the pale-violet flowers of the Jacaranda trees bloom, is for him the most beautiful. “Just a couple more days and then I have to wait a year again,” he murmurs and looks up and down the blooming street.

Another day we try to find one of the favourite coffee places of the local scene, Café Nómade. We walk past young people, who have put almost the entire living room furniture on the sidewalk. They sit on various couches, listen to hip-hop and grill a huge piece of beef. Nobody complains about it, nobody really cares. Unfortunately Café Nómade is closed. The Saturday party probably lasted till the early hours and left a big chaos behind, which we see through the window. Just as we cross the road to the other side, a young man from Café Nómade runs after us. Although they are closed, he would make us a coffee, if we want. However, he would rather recommend the Café Tero in the nearby and spacious Rodó Park. 

It is possible to spend hours in the Rodó Park in nice weather. This about forty-hectare green space is visited by people of all age groups at the weekend. People picnic in the shade of tall palms, sit around fountains, watch the outdoor theatre, take a boat ride on an artificial lake, and children shout cheerfully on the merry-go-rounds. Punks, homeless people, students, families with children and pensioners share the public space in unbelievable harmony.

The National Gallery of Uruguay Museo Nacional de Artes Visuales is also situated in the Rodó Park. It exhibits works of the most famous local artists such as Juan Manuel Blanes, Carlos Federico Sáez, Pedro Figari, Rafael Barradas or Joaqín Torres García. The National Gallery is definitely worth visiting regardless of the weather. We do not have to pay any admission fee. Maybe because of that, the gallery is visited not only by tourists but also by locals as well.

Pod jedným z platanov na bulvári General Artigas má odstavený svoj nákupný vozík. "Pozrite, aké sú krásne," znenazdajky sa nám prihovára pani bez domova a jej ukazovák smeruje na vrchol obrovského stromu, kde sa zhŕkol kŕdeľ štebotajúcich vtákov. Nepýta od nás drobné, len sa chce podeliť o zážitok.

Počas fotenia stromov Jacaranda na mňa pokrikuje pán sediaci na vlastnom priedomí. Jednou rukou kamsi máva a v druhej drží kalabasu na maté. Z bulváru España k nemu schádzam po schodoch na bočnú ulicu Edil Hugo Prato. Predstaví sa ako Viktor a ukazuje na veľkoplošný mural. "Pozri, tento si odfoť, to je tajný tip" hovorí a dodáva, že čas, keď bledofialovými kvetmi zakvitnú stromy Jacaranda je preňho najkrajším časom roka. "Už len pár dní a opäť si musím rok počkať," zosmutnie a potom si s pôžitkom v očiach premeriava vlastnú ulicu posiatu týmito stromami.

Pri hľadaní Cafe Nómade prechádzame popri mládežníkoch, ktorí si na chodník vyniesli takmer celú obývačku. Posedávajú na gaučoch, počúvajú hip-hop a grilujú obrovský kus hovädzieho mäsa. Nikto sa nesťažuje, nikomu to nevadí. Cafe Nómade má zavreté. Cez sklo výkladu vidíme veľkú spúšť spôsobenú sobotňajšou party. Akurát keď prechádzame na druhú stranu cesty, vybehne za nami mladý muž a hovorí, že ak chceme, urobí nám kávu. Skôr by nám však odporúčal inú kaviareň- Cafe Tero v neďalekom a priestrannom parku Rodó.

V parku Rodó sa dá za pekného počasia stráviť aj niekoľko hodín. Tento asi štyridsať hektárový zelený priestor v nedeľu popoludní využívajú na oddych takmer všetky vekové kategórie. Ľudia piknikujú v tieni vysokých paliem, posedávajú okolo fontán, sledujú divadlo, vozia sa v člnkoch na jazere... Z kolotočov k nám dolieha veselý detský džavot. Punkáči, bezdomovci, rodiny s deťmi aj dôchodcovia navzájom zdieľajú verejný priestor v neuveriteľnom súlade.

V parku Rodó sa nachádza aj Národná Galéria Museo Nacional de Artes Visuales s exponátmi najznámejších umelcov a umelkýň krajiny ako napr. Juan Manuel Blanes, Carlos Federico Sáez, Pedro Figari, Rafael Barradas či Joaqín Torres García. Národnú galériu sa oplatí navštíviť nezávisle od počasia. Počas našej návštevy neplatíme žiadne vstupné a asi aj vďaka tomu galéria žije nielen turistami ale aj miestnymi.

 

Slow motion in Montevideo

Recommended Song: Gustavo Cerati- Amo dejarte así

After landing at the modern airport in Montevideo the local bus (direction Punta Carretas) takes us to the district of Pocitos. We spend the twenty minute journey in amazement watching the boulevards dotted with tall trees, flowering shrubs and omnipresent greenery pass by. It is snowing in Central Europe, while Uruguay smells of the bark of the Lapacho tree, eucalyptus or magnolia. 

It feels surreal to see a lonely Gaucho riding at a slow gallop at the edge of the road. The street vendors offer plastic Christmas trees close to the empty junctions. Rare cars drive along the road so just a few buyers are present. About 3.3 million Uruguayans have a generous living space, which is approximately as big as half of Germany. Our time slows down almost immediately after our arrival. It adapts to the local, very harmonious pace. 

In the early evening we head out to the promenade (Rambla) looking for something to eat. We continue walking after having one Pilsner with French fries in a solitary beach booth. About a kilometre further on there is a party going on at the next stand. A group of teenagers sit around the table and clap on the thermos bottles placed under their armpits to the music rhythm. Dancers happily move to the music. There are all age groups represented among them. Near the "dance floor" an elderly lady fully enjoys her dripping ice lolly. A few large plastic bags lie around her. Coming from the beach a gentleman carrying his sleeping bag stops right next to us. Two little girls dump a bucket of sand on the sidewalk and contentedly rummage through it. Their parents sit on the wall, drink beer and nod their heads in satisfaction. 

Sitting on the grass we study the irregularly shaped beach from above. The diverse sand dunes are partly covered with plants and appear very untouched. The Rambla lines a 22 km long beach beside the river Río de la Plata, where it meets the Atlantic Ocean. 

At the beginning of December spring announces itself. One of the first warmer spring evenings slowly comes to its end. The Uruguayans enjoy the sunset in groups, couples or alone, many drinking the yerba mate, which seems to be extremely popular here and even more beloved than in Argentine. The locals have all the tea accessories to hand at all times. Sometimes even during the evening run, first date or, believe it or not, on the toilet. Although about a third of Uruguayans live in the capital city, Montevideo does not make a busy or an overcrowded impression - rather vice versa. The city has plenty of space and greenery for everyone. You can put your folding chair under your "own" palm in your "own" shade and enjoy the slowly passing time. 

Z moderného letiska Aeropuerto International de Carrasco sa do štvrti Pocitos vezieme miestnym autobusom (smer Punta Carretas). Počas asi dvadsaťminútovej cesty ohromení sledujeme bulváre posiate vysokými stromami, kvitnúce kríky a všadeprítomnú zeleň. Zatiaľ čo v Strednej Európe sneží, Uruguaj vonia po kôre stromu lapacho, po eukalyptoch či magnóliách. Neveriacky pozorujeme osamoteného gauča spomalene cválajúceho popri ceste. Pouliční predavači ponúkajú na vyprázdnených križovatkách umelohmotné vianočné stromčeky. Len kupujúcich akosi niet. Približne 3,3 milióny Uruguajčanov má na ploche veľkej asi ako polovica Nemecka veľkorysý priestor pre život. Náš čas sa takmer hneď po prílete spomalí, prispôsobí miestnemu, oveľa harmonickejšiemu tikaniu.

Podvečer vyrážame na promenádu (Rambla) hľadajúc niečo pod zub. V osamotenom plážovom stánku si dáme jednu Plzeň s hranolčekmi. Asi o kilometer ďalej už v inom stánku prebieha zábava v plnom prúde. Za stolom podskakuje skupinka mládežníkov, tlieska na termosky umiestnené pod pazuchami do rytmu hudby. Medzi tancujúcimi sú zastúpené všetky vekové kategórie. Postaršia pani si naplno vychutnáva svoj kvapkajúci nanuk. Okolo nej sú porozkladané veľké plastové tašky. Idúc priamo z pláže sa pri nás pristaví aj pán nesúci ledabolo zmotanú guču spacieho vaku. Na chodníku si dve dievčatká vysypali kýblik piesku a spokojne sa v ňom prehrabujú. Ich rodičia sedia na múriku, popíjajú pivko a spokojne pokyvujú hlavami.

Sediac na tráve zvrchu hľadíme na nepravidelne vytvarovanú pláž. Rôznorodé piesočné duny sú z časti pokryté rastlinstvom a pôsobia pôvodným, naturálnym dojmom. Rambla lemuje 22 km dlhú pláž na rieke Río de la Plata. Začiatkom decembra sa tu začína k slovu hlásiť jar. Jeden z prvých teplejších jarných večerov sa pomaly chýli ku koncu. Montevidejčania si západ slnka vychutnávajú v skupinkách, párikoch alebo jednotlivo hlavne pochlipkávajúc yerba maté. Pitie yerba maté je v Urugvaji mimoriadne obľúbené. Celé čajové príslušenstvo majú miestni neustále po ruke. Niekedy aj počas večerného behu, prvého rande alebo napríklad aj počas vykonávania potreby.

I keď v hlavnom meste žije približne tretina obyvateľov Uruguaja, Montevideo nepôsobí rušným či preplneným dojmom. Skôr naopak. V meste je dostatok miesta a zelene pre všetkých. Každý si môže svoju vyklápaciu stoličku rozložiť pod vlastnou palmou vo vlastnom tieni a vychutnávať si pomaly tečúci čas.