Muggia

Muggia is a small fishing town lying in the Venetian Bay just behind the Slovenian border.

Our landlady lives on the hill with a view of the sea as well as of the industrial part of Trieste, which is situated just nearby. We are trinking a cup of coffee and having a little talk just after our arrival at her place. During this short chat we find out, that Olivera comes from Rijeka and she came to Italy because of her studies. She studied foreign languages, English and Italian, in the charming Trieste.

One could either take a ferry to the close-by Trieste, or drive there by car. For the first option you would need approximately 20 Minutes, for the second one about half an hour. Trieste belongs to the academic cities, which suits well for the studies. However, the use in the praxis achieve only a few lucky ones. Olivera complains abour the Italian educational system: „Once studying a certain discipline for five years just on the theoretical level, it is too difficult to deal with the praxis.“ She adds, that Italy would need a dual education system.

We are walking up the hill in the blazing sun in order to do a sight-seeing tour in the original & maintained Muggia. The road leads us through the residential district. All locals are having a nap behind the closed blinds. There are just the two of us walking in our loneliness along the small chapel scenting after wood, myrrh and lilies.

We come directly in the city center by walking down on the stony stairs. There is a handful of children playing futbal on the spacious town square, till a policeman shakes fist at them. They stop for a while and just after he dissapears, they start kicking into the ball again. The locals are enjoying the sun on the terraces, which are slowly getting full, and the lively human babble is hovering in the air.  

Nicely dressed young ladies are hanging decorative ribbons on the basilica with a polished precision. We have been observing them just about an hour by taking away the violet one and fixing the pink ribbon on the door frame. There is the new voted mayor of Muggia Laura Marzi preparing a political discussion just a little further. About 50 chairs are ready for the coming guests, whereas just the half of them will be occupied. Laura Marzi is the first female mayor in Muggia representing the political center.

Olivera recommends us to have a dinner in the restaurant La Bussola. The waitrass with a deep voice make a grimace after we utter our order „pizza frutti di mare“. On the thin golden baken dough there is a heap of sea monsters. To be honest, I have to put most of them on the site of my plate. It was just the same moment, wenn I realise, the waitress was right.

Muggia dances tango in the evening and the fishermen are sitting on their tiny boats,  holding some king of drink in their hands. They try to get into conversation with us beginning with the question: „Where do you come from?“

We try to imagine, how would our life in this little city of extroverted and talkative people be. After spending six years in bashfully reserved Vienna it is nearly impossible just to conceive it.

Muggia je malé rybárske mestečko ležiace v Benátskom zálive hneď za slovinskými hranicami.

Naša domáca býva na kopci s výhľadom na more a na industriálnu časť len neďaleko ležiaceho Terstu. Počas rozhovoru pri poobedňajšej káve zisťujeme, že Olivera pochádza z chorvátskej Rijeky, v šarmantnom Terste však vyštudovala kombináciu cudzích jazykov angličtinu & taliančinu.

Kompou sa dá do Terstu dostať približne za dvadsať minúť, autom to trvá asi polhodinku. Terst patrí medzi tie univerzitné mestá, v ktorých sa síce veľmi dobre študuje, no uplatnenie tu nachádza len zopár šťastlivcov. Aj Olivera sa šťažuje na taliansky vzdelávací systém: „Človek niekoľko rokov študuje odbor iba na teoretickej úrovni, keď sa odrazu ocitne v praxi, nevie si dať rady,“ a ešte dodá, že Taliansko by potrebovalo duálny vzdelávací systém.

V pálivom slnku kráčame smerom na vrchol kopca, kde sa nachádza stredoveká bazilika a jediná ešte zachovaná časť pôvodnej Muggie. Kráčame cez obytnú švrť, ktorej domáci akurát oddychujú za zatiahnutými roletami. Len dvaja turisti osamelo kráčajú popri malej kaplnke voňajúcej po dreve, myrhe a ľaľiách.

Po kamenných schodoch následne schádzame priamo do centra mesta. Na priestrannom námestí hrajú deti futbal, až pokiaľ im nepohrozí okoloidúci policajt. Ihneď začnú na rozpálenom betóne precvičovať mlynské kolesá a keď policajt zájde za roh, opäť kopú do futbalky. Domáci sa vyhrievajú na terasách, ktoré sa postupne zapĺňajú, a všade počuť živú ľudskú vravu.

Na baziliku vešajú vyobliekané mladé ženy dekoračné stuhy s vycibrenou presnosťou. Asi hodinu ich pozorujeme pritom, ako fialovú zložia a namiesto nej pripevňujú na veraje dverí ružovú. O niečo ďalej chystá novozvolená primátorka mesta Muggia Laura Marzi politickú diskusiu. Asi päťdesiat pripravených stoličiek sa zaplní len z polovice. Laura Marzi je prvou ženou primátorkou zastupujúcou taliansky politický stred.

Večeriame na terese pizérie a reštaurácie La Bussola. Čašníčka s prenikavým hlasom sa uškrnie, keď si objednáme pizzu frutti di mare. Na tenučkom ceste upečenom dozlatiska spočíva kopčisko všakovakých morských špecialít, z ktorých väčšiu časť musím odhrnúť nastranu.

Večer sa v tomto meste tancuje Tango a rybári, ktorí sedia na svojich bárkach a čosi popíjajú, sa nám nahlas prihovárajú: „Odkiaľ ste?“

Predstavujeme si, aké by to bolo bývať v tomto meste extrovertných a zhovorčivých ľudí. Po piatich rokoch strávaných v ostýchavo rezervovanej Viedni si to už ani nevieme predstaviť.

Rainy day on the Slovenian coast

If you travel on the Slovenian coast in May, you should prepare your umbrellas, raincoats and a plan B. It is too cold for bathing in the sea, cycling in the rain doesn´t make fun either. Whats more, you don´t feel like spending your time by observing the fish in large indoor aquariums. However, you would like to use the opportunity of the empty coastal destinations.

You can enjoy the sea water during the rainy days f.e. in the indoor swimming pools of the "Sea-park Laguna", which belongs to the Hotel Bernardin. We are watching the peaceful sea through the large windows while swimming alone in the salty water.

If you decide to visit Izola, you can still discover an authentic everyday life of the locals. Izola is a tiny city (15.922 inhabitants), which name is derived from its insular origin. The city center used to lay on an island populated already in the first century. Shortly after, the island was connected with the continent via a stony bridge. Izola was a part of a Republic of Venice in the 18th century till it became a part of the Habsburg monarchy.

We meet a lot of young families, the Slovenian alternative scene but also older people playing pétanque and drinking beer. You can´t see nearly any tourits in Izola (beside us). We are walking along abandoned merry-go-rounds towards the little lighthouse standing on a meadow. Close to this place we admire the accessible beach and the clean sea, while eating a whipped ice-cream cones.

Izola is quite famous because of the international film festival, which takes place every year in June. Its inhabitants are proud of the little alternative cinema Odeon. Wenn the rain begins to fall heavily, we sit down on the red seats in the twilight of the old cinema together with other three-four film-goers. 

Ak sa vyberiete na slovinské pobrežie v máji, pripravte si dáždniky, pršiplášte aj plán B. Na kúpanie sa v mori je ešte príliš chladno, jazdiť na bicykli v daždi tiež nie je bohvieaká zábava a prezerať si ryby vo veľkých akváriách...hmm... Nejako predsalen treba využiť príležitosť, keď mnohé prímorské destinácie ešte zívajú prázdnotou.

V interiérových bazénoch morského parku Laguna patriacemu k hotelu Bernardin sa dá kúpať v morskej vode aj za chladného počasia. Pokojné more pohodlne sledujeme cez veľkoformátové okná a v plaveckom bazéne si užívame samotu. Večer vyskúšame alternatívne kino v neďalekom mestečku Izola.

V porovnaní s Piranom patrí Izola k mestám na slovinskom pobreží, kde sa dá ešte objaviť autentický život miestnych ľudí. Izola je maličké mesto (15.922 obyvateľov), ktorého názov je odvodený od jeho ostrovného pôvodu. Centrum mesta kedysi ležalo na ostrove a tento bol osídlený už v prvom storočí n.l. O niečo neskôr ho jeho obyvatelia prepojili s pevninou kamenným mostom. V 18. Storočí patrila Izola pod Benátsku republiku až pokiaľ sa nestala súčasťou Habsburskej monarchie.

Stretávame mladé rodiny, slovinských alternatívcov ale aj starších ľudí hrajúcich petang a popíjajúcich pivo. V meste je živo a nevidieť tu takmer žiadnych turistov. Kráčame k malému majáku, skúmame bezbariérovú pláž a čisté more, opustené kolotoče, jeme točenú jahodovú zmrzlinu, prechádzame skrytými uličkami, obdivujeme domy poznačené benátskou architektúrou...

V Izole sa každoročne v júni koná medzinárodný filmový festival a jej obyvatelia sú hrdí na alternatívne kino Odeon. Keď začína husto liať sadáme si do prítmia starej sály spolu s tromi-štyrmi ďalšími divákmi.

Cultural bike tour along the slovenian coastline

Starting in Piran and following the Slovenian coastline with our rented bikes in direction Croatia, we will soon reach the protected area of brines called „Sečovlje Salina Nature Park“. We are passing by the huge hotel complex Bernardin, which used to be one of the most luxurios hotels during the ex-Yugoslavian era. We can hardly believe, this Communistic building replaced a former Minorite monastery, which history goes back to the 15th century.

We are cycling along various restaurants and cocktail bars, artificial beaches and facilities for beach volleybal through a more touristic part of Piran called Portorož.

Portorož is proud of its long spa tradition. For that reason it was already a popular tourist destination in the 19th centrury. However, the salt-extraction possesses even longer tradition than the tourism alone. The locals earned their own living in the brines (salt-gardens) of Koper, Izola and Piran already in the 12th centrury. At the end of the 13th century fell the Slovenien brines unter the hegemony of the Republic of Venice, which administrated all the earnings from the salt export.

We are cycling along the high walls of the salt storages Grando and Monfort. They were planned in the Napoleonic times, but the peak of the salt production occured not until the times of the Austro-Hungarian Empire. These walls are 2,5 meters thick, in order to resist pressure of the storaged salt.

We enter a pleasantly cool hall of the former salt storage Monfort. Instead of the expected salt heaps, we discover large-scale, surreal paintings shaping dreamlike scenes with the elements of Bosch-like symbolism. Two Slovenien painters Mitja Ficko and Marko Jakše formed an artistic duo in order to create few symbiotic art-pieces linking their inventive energies. The result of this unique experiment are seventeen common paintings reflecting the inner world of both of them.

Unwillingly we turn aside the planned road and hit upon a breathtaking sculpture garden "Forma viva" in the middle of an olive grove with a sea view. We find out only later, that the "Coastal Association of Galleries" organizes an annual artistic symposium, during which 140 sculptures from sculptors coming from 30 different countries were created. The sculptures are situated in different corners of Portorož, Piran, Izola and Koper.

After that we carry our bikes down the stony stairs on the concrete road. Step by step we start to see the „Sečovlje Salina Nature Park“ spread out on the area of 6,5 km^2. The only functioning brine Lera still produces 50.000 ton of salt per year.

Probably the best place, where to spend a rainy night in Piran is the easy going pub called "Cafinho". The talkative owner of the bar explains us the background of the extraordinary beer called Bevog. The grounders of the brewery Bevog didn´t get the water-use licence from the local authorities. After a big disappointment they tried their luck in neighboring Austria. They managed to built up a brewery in the Region of Styria. The Bevog is then an European beer, I´m joking. But the owner of "Cafinho" has a straight face: „No, no, no! The Bevog beer stays for sure Slovenian!“

Na bicykloch požičaných v Pirane lemujeme kontúry slovinského pobrežia, ktoré nás čochvíľa vovedú do neďalekej chránenej oblasti soľaniek (drevených nádrží na vyparovnie soli) blízko chorvátskych hraníc. Prechádzame okolo hotelového komplexu Bernardin, za čias komunizmu jedného z najluxusnejších hotelov bývalej Juhoslávie. Nechce sa nám veriť, že na jeho území kedysi stál minoritský kláštor založený už v polovici 15. storočia. 

Míňame reštaurácie a cocktail bary, umelo vytvorené pláže a priestory na beach volejbal cez turistickejšiu časť Piranu zvanú Portorož.

Portorož sa pýši dlhou kúpeľnou tradíciou. Už začiatkom 19. storočia sem prichádzali turisti kvôli liečivým morským pobytom. Ťažba soli má však v týchto končinách ešte dlhšiu tradíciu ako samotný turizmus. V soľných záhradách Kopra, Izoly a Piranu si miestni obyvatelia zarábali na živobytie už v 12. storočí. Koncom 13. storočia však soľanky padli pod nadvládu Benátskej republiky, ktorá spravovala väčšinu ziskov z exportu soli. 

Bicyklujeme pozdĺž vysokých múrov niekdajších soľných skladov Grando a Monfort. Naplánované boli už za časov Napoleóna, ale vrchol produkcie soli nastal až za čias Rakúsko-Uhorskej monarchie. Múry skladov sú hrubé až 2,5 m, aby odolali nátlaku uksladnenej soli.

Vchádzame do príjemne chladnej haly Monfort, no namiesto soľných háld objavujeme veľkoplošné, sureálne obrazy znázorňujúce snivohravé scény s prvkami boschovského symbolizmu. Dvaja slovinskí maliari Mitja Ficko a Marko Jakše sa pokúsili vo forme umeleckého dua vytvoriť symbiotické diela prepájajúce ich tvorivé energie. Výsledok tohto unikátneho experimentu je 17 spoločných obrazov odrážajúcich vnútorný svet oboch umelcov.

Nechtiac odbočíme z cesty a narazíme na záhradu sôch "Forma viva" uprostred olivového hája s výhľadom na more. Až neskôr zistíme, že  tkz. "Pobrežná asociácia galérií" každoročne organizuje umelecké sympóziá, počas ktorých už vzniklo cez 140 sôch od sochárov/socháriek z 30 krajín. Výtvory sa nachádzajú v Portotoži, Pirane, Izole a Kopri.

Bicykle znášame po kamenných schodoch na betónovú cestu. Pomaly sa pred nami odkrýva Národný park soľaniek "Sečolvje" rozprestierajúci sa na území 6,5 km2. Jediná fungujúca soľanka Lera vyprodukuje 50.000 ton soli za rok.

Večer trávime v piránskom podniku "Cafinho", kde objavíme výborné slovinské pivo "Bevog". Zhovorčivý majiteľ podniku nám vysvetľuje pozadie tohto výnimočného piva. Zakladatelia pivovaru Bevog vraj nedostali od slovinskej vlády povolenie na využívanie vody. Sklamaní to skúsili hneď za slovinskými hranicami v rakúskom Štajersku, kde sa im podarilo rozbehnúť ich pivný biznis. Keď zavtipkujem, že Bevog je tým pádam európske pivo, majiteľ Cafinho rozhodne pokrúti hlavou. Nie, nie, Bevog patrí Slovinsku!