The famous yards

The most famous back yards of Berlin are right opposite the market Hackescher Markt (entrance is situated at the Rosenthalerstraße 40-41 and Sophiestraße 6). The corner building with the inscription Die Hackeschen Höfe leads us to the interconnected system of the secession back yards built at the beginning of the 20^th century. Berlin was at that time a metropolis with fast-growing textile manufactures. 

Even in cold weather, the bustle of tourists shopping in numerous souvenir shops wander through the backyards. We see them sitting in traditional cafes, shooting with the flash in twilight and just standing and staring upwards. In the last courtyard we discover the GOLEM tile store. Whispering, we admire not only the tiles in secession style but also those designed by local artists.

We exit the courtyards at Rosenthaler Straße and at the same minute we discover another entrance leading to the Dead Chicken Alley right next to it. We are walking through a parallel world alongside the walls covered with posters of various cultural events or colorful graffiti-walls. It is nearly like entering a time machine and leaving it in the nineties.

The skinny waitresses at the gloomy bars play David Bowie´s songs. It seems to us, as the time stopped in the 90s. The 90s underground is here preserved in the form of a street museum. 

Najznámejšie zadné dvory Berlína stoja hneď oproti trhu Hackescher Markt (vchod na ulici Rosenthaler Straße 40-41 a Sophienstraße 6). Rohová stavba s nápisom „Die Hackeschen Höfe“ nás vovedie do poprepájanej sústavy secesných dvorov postavených na začiatku dvadsiateho storočia. Berlín bol v tom čase metropolou s rýchlo sa rozvíjajúcimi textilnými manufaktúrami.

Aj v mrazivom počasí dvormi prechádzajú húfy turistov a turistiek nakupujúcich v početných obchodoch so suvenírmi. Vidíme ich posedávať v tradičných kaviarňach, fotiť s bleskom v podvečernom šere a stáť s pohľadom upretým dohora. V poslednom dvore objavíme obchod s kachličkami GOLEM. Šepkajúc obdivujeme nielen kachličky v secesnom štýle ale aj tie navrhnuté miestnymi umelcami.

Vychádzame jedným vchodom na ulici Rosenthaler straße a hneď vedľa objavíme druhý do „Aleje mŕtvych sliepok“ alebo („Dead Chicken Alley“). Prechádzame paralelných svetom pomedzi steny polepené plagátmi rozličných kultúrnych podujatí, pomedzi steny spestrené nespočetnými grafity. Nechtiac sme nastúpili do stroja času a docestovali do Berlína deväťdesiatych rokov.

V ponurých podnikoch púšťajú vyziable chudokrvné čašníčky Davida Bowieho, zdá sa, akoby tu naozaj zastal čas. Undergroundové 90te roky zakonzervované vo forme pouličného múzea.

 

 

Frosty Berlin

The socialistic architecture of the smaller Berlin airport Schönefeld suddenly reminds us of some Slovak train stations. It´s nearly like being at home. This old confidential feeling- that we landed good. 

The airport Schönefeld reached the peak of its glory during the „East-Berlin-period“. One could have flown to the favourite destinations in the former Eastern Bloc.

How come, that the Berliners can talk about „airport-issues“ for hours? Another famous Berlin airport Tempelhof lies just 5 km on the south from the city center. It was closed after the successful referendum in 2009.

The park called „Tempelhofer Feld“ & its generous green space is at the moment used by the public. For example for organizing various events & free-time activities as jogging, picnics, kity flying...

Our hosts Armin and Christine moved to the city district called Tempelhof approximately one year ago. It´s difficult to get used to the new surroundings after years spent in the favorite quarter „Friedrichshain“.

One could have found spacious & low priced flats also in districts as „Friedrichshain“ ten years ago. The avarage of working people are being diplaced due to gentrification from their districts to the suburbs. Armin and Christine consider the gentrification topic quite critically. However, they admit at the same time, that they contribute to it as well.  

At first glance, the Berlins facade invoke an impression of functional austerity. The walls of subway stations are often tiled yellow or green. „I feel like in a fresh autopsy room,“ mumbles my friend Aca, after I was trying to explain her the hidden aim of this "Berlin look".

Although the drug scene was removed from „Bahnhof ZOO“ to the other parts of the city some time ago, one can still find a bunch of drug addicted or homeless people hanging around the railway bridge. 

53-year-old Christiane F, the main character of the book „We childen from Bahnhof Zoo“, published in 2013 her second biography. She admitted in an interview with the daily newspaper „Die Welt“, that she is slowly dying from liver cirrhosis. But she is not afraid of death, she intimately knows it, since she was twelve.

Most of the Berlin stations raised its own faithful companions. You can always find a man in a blue anorak sitting on the one of the underground benches at station Friedrichstraße. He is holding a bottle with a yellow liquid in his right hand. I´m watching him as he is swinging with it from side to side in a regular rhythm, crossing one leg over the other - very elegantly and concentrated, as if he could saw his fortune inside the yellow fluid. Behind him shine the yellow tiles. Optimistically and with the irony of fate. 

While observing the big windows of the subway printed with pictograms of the Brandenburg Gate, Aca complains about the perspective error: „The columns look strange“, she points at one of them and shakes of the head.

Aca is not the only one, who is not quite satisfied with the misshapen pictogram. Two graphic designers Schuster and Karakus have already proposed its redesign. Even though they would do it for free, they haven´t gotten understanding from the management of the Berlin public transport. It may be, that the managers are right. The imperfect pictogram of the Brandenburg Gate is a very suitable description of the ragged character of this city. 

Painted by Aca.

Socialistická architektúra menšieho berlínskeho letiska Schönefeld nám okamžite pripomenie niektoré slovenské vlakové stanice. Je tu. Ten starý známy a dôverný pocit domova. Dobre sme pristáli. 

Letisko Schönefeld bolo na vrchole svojej slávy jediným a teda aj najdôležitejším letiskom bývalého Východného Berlína. Lietalo sa z neho do vychytených destinácií- krajín niekdajšieho Východného bloku. 

Berlínčania vedia zaryto a dlho diskutovať na tému berlínskych letísk. Iné letisko Tempelhof leží len 5 km južne od centra mesta. O jeho zatvorení sa úspešne rozhodlo v druhom občianskom referende v roku 2009.

V súčasnosti slúži už ako park Tempelhofer Feld svojou zelenou plochou širokej verejnosti. Na organizovanie rôznych podujatí či voľnočasových aktivít ako napríklad piknikovanie, behanie, púšťanie šarkanov...

Naši hostitelia Armin a Christine sa asi pred rokom presťahovali do mestského obvodu Tempelhof. Po rokoch strávených v obľúbenej štvrti Friedrichshain sa im ťažko zvyká na nové prostredie.

Pred približne desiatimi rokmi sa dali nájsť priestranné ale výhodné byty aj v štvrtiach ako Friedrichshain. V dôsledku džentrifikácie sú „normálne zarábajúci“ ľudia vytláčaní zo svojich štvrtí na okraj mesta. Armin a Christine sa k džentrifikácii stavajú kriticky, no zároveň priznávajú, že aj oni k nej tak trochu prispievajú. 

Metro

Berlínska fasáda na prvýkrát vyvoláva dojem účelovej strohosti. Takmer všetky stanice metra sú vyobkladané kachličkami- častokrát žltými alebo zelenými. „Cítim sa tu ako vo sviežej pitevni,“ utrúsi Aca, keď sa jej snažím vysvetliť, že Berlínčania chceli v metre zaujať turistov a turistky aspoň farbami kachličiek, keď už na drahé lustre nevydalo. 

Drogová scéna sa v dôsledku častých policajných zásahov už dávno presunula zo Stanice ZOO do iných mestských častí. Na ulici pod železničným mostom však stále vidieť posedávať drogovo závislých či bezdomovcov. 

53-ročnej hrdinke knihy „My deti zo stanice ZOO“ Christiane F. vyšla v roku 2013 už druhá kniha o jej živote. V rozhovore pre denník Die Welt sa priznala, že pomaly umiera na cirhózu pečene. Ale smrti sa vraj nebojí, dôverne ju pozná už od svojich dvanástich. 

Mnohé berlínske stanice si po čase vychovali svojich verných spoločníkov. Na stanici Friedrichstraße sedí na jednej z podzemných lavičiek pán v modrej vetrovke. Má elegantne preloženú nohu cez nohu a pravou rukou pokyvkáva v pravidelnom rytme kyvadla fľašou so žltkastým obsahom. V nezmenenej pozícii a minimálne odvčera. Na etikete čítam nápis „Vaječný likér“. Pred ním aj za ním optimisticky žiari žltá kachličková stena. 

Sledujeme ju cez okná metra potlačené početnými piktogramami Branderburskej brány. Aca sa rozčuľuje nad chybou v perspektíve: „Tie stĺpy sú nejaké čudné“, ukazuje prstom na jeden z nich a krúti pritom hlavou. 

Aca nie je jediná, ktorá krčí nosom nad pokriveným piktogramom. Dvaja grafickí dizajnéri Schuster a Karakus už bezplatne navrhli jeho redizajn. No nedočkali sa pochopenia zo strany vedenia Berlínskej verejnej dopravy. Vraj práve nedokonalý piktogram Brandenburskej brány najlepšie vystihuje nevycibrený charakter Berlína.

Muggia

Muggia is a small fishing town lying in the Venetian Bay just behind the Slovenian border.

Our landlady lives on the hill with a view of the sea as well as of the industrial part of Trieste, which is situated just nearby. We are trinking a cup of coffee and having a little talk just after our arrival at her place. During this short chat we find out, that Olivera comes from Rijeka and she came to Italy because of her studies. She studied foreign languages, English and Italian, in the charming Trieste.

One could either take a ferry to the close-by Trieste, or drive there by car. For the first option you would need approximately 20 Minutes, for the second one about half an hour. Trieste belongs to the academic cities, which suits well for the studies. However, the use in the praxis achieve only a few lucky ones. Olivera complains abour the Italian educational system: „Once studying a certain discipline for five years just on the theoretical level, it is too difficult to deal with the praxis.“ She adds, that Italy would need a dual education system.

We are walking up the hill in the blazing sun in order to do a sight-seeing tour in the original & maintained Muggia. The road leads us through the residential district. All locals are having a nap behind the closed blinds. There are just the two of us walking in our loneliness along the small chapel scenting after wood, myrrh and lilies.

We come directly in the city center by walking down on the stony stairs. There is a handful of children playing futbal on the spacious town square, till a policeman shakes fist at them. They stop for a while and just after he dissapears, they start kicking into the ball again. The locals are enjoying the sun on the terraces, which are slowly getting full, and the lively human babble is hovering in the air.  

Nicely dressed young ladies are hanging decorative ribbons on the basilica with a polished precision. We have been observing them just about an hour by taking away the violet one and fixing the pink ribbon on the door frame. There is the new voted mayor of Muggia Laura Marzi preparing a political discussion just a little further. About 50 chairs are ready for the coming guests, whereas just the half of them will be occupied. Laura Marzi is the first female mayor in Muggia representing the political center.

Olivera recommends us to have a dinner in the restaurant La Bussola. The waitrass with a deep voice make a grimace after we utter our order „pizza frutti di mare“. On the thin golden baken dough there is a heap of sea monsters. To be honest, I have to put most of them on the site of my plate. It was just the same moment, wenn I realise, the waitress was right.

Muggia dances tango in the evening and the fishermen are sitting on their tiny boats,  holding some king of drink in their hands. They try to get into conversation with us beginning with the question: „Where do you come from?“

We try to imagine, how would our life in this little city of extroverted and talkative people be. After spending six years in bashfully reserved Vienna it is nearly impossible just to conceive it.

Muggia je malé rybárske mestečko ležiace v Benátskom zálive hneď za slovinskými hranicami.

Naša domáca býva na kopci s výhľadom na more a na industriálnu časť len neďaleko ležiaceho Terstu. Počas rozhovoru pri poobedňajšej káve zisťujeme, že Olivera pochádza z chorvátskej Rijeky, v šarmantnom Terste však vyštudovala kombináciu cudzích jazykov angličtinu & taliančinu.

Kompou sa dá do Terstu dostať približne za dvadsať minúť, autom to trvá asi polhodinku. Terst patrí medzi tie univerzitné mestá, v ktorých sa síce veľmi dobre študuje, no uplatnenie tu nachádza len zopár šťastlivcov. Aj Olivera sa šťažuje na taliansky vzdelávací systém: „Človek niekoľko rokov študuje odbor iba na teoretickej úrovni, keď sa odrazu ocitne v praxi, nevie si dať rady,“ a ešte dodá, že Taliansko by potrebovalo duálny vzdelávací systém.

V pálivom slnku kráčame smerom na vrchol kopca, kde sa nachádza stredoveká bazilika a jediná ešte zachovaná časť pôvodnej Muggie. Kráčame cez obytnú švrť, ktorej domáci akurát oddychujú za zatiahnutými roletami. Len dvaja turisti osamelo kráčajú popri malej kaplnke voňajúcej po dreve, myrhe a ľaľiách.

Po kamenných schodoch následne schádzame priamo do centra mesta. Na priestrannom námestí hrajú deti futbal, až pokiaľ im nepohrozí okoloidúci policajt. Ihneď začnú na rozpálenom betóne precvičovať mlynské kolesá a keď policajt zájde za roh, opäť kopú do futbalky. Domáci sa vyhrievajú na terasách, ktoré sa postupne zapĺňajú, a všade počuť živú ľudskú vravu.

Na baziliku vešajú vyobliekané mladé ženy dekoračné stuhy s vycibrenou presnosťou. Asi hodinu ich pozorujeme pritom, ako fialovú zložia a namiesto nej pripevňujú na veraje dverí ružovú. O niečo ďalej chystá novozvolená primátorka mesta Muggia Laura Marzi politickú diskusiu. Asi päťdesiat pripravených stoličiek sa zaplní len z polovice. Laura Marzi je prvou ženou primátorkou zastupujúcou taliansky politický stred.

Večeriame na terese pizérie a reštaurácie La Bussola. Čašníčka s prenikavým hlasom sa uškrnie, keď si objednáme pizzu frutti di mare. Na tenučkom ceste upečenom dozlatiska spočíva kopčisko všakovakých morských špecialít, z ktorých väčšiu časť musím odhrnúť nastranu.

Večer sa v tomto meste tancuje Tango a rybári, ktorí sedia na svojich bárkach a čosi popíjajú, sa nám nahlas prihovárajú: „Odkiaľ ste?“

Predstavujeme si, aké by to bolo bývať v tomto meste extrovertných a zhovorčivých ľudí. Po piatich rokoch strávaných v ostýchavo rezervovanej Viedni si to už ani nevieme predstaviť.