Remembering The Gezi Park

Recommended Song: CEM KARACA - RESIMDEKI GÖZYASLARI

The Gezi Park is a green oasis in the middle of the concreted centre of Istanbul close to the Taksim Square. This otherwise inconspicuous place in the Beyoglu district also symbolizes the emergence of a strong civilian anti-government movement. Especially representatives of the young liberal circles resisted the plans of Recep Erdoğan to redevelop Gezi Park into a shopping centre. In May 2013 protests began, which quickly spread across the country thanks to social media. The photographs of a young woman in a red dress facing a line of armed cops spraying tear gas went all around the world. 

Meret also mentions other courageous young people who spent nearly eighteen days in the park and didn´t leave it even after the appeals of the police. The determined crowd of demonstrators only left the Gezi-Park after an unexpectedly harsh night-time police intervention causing hundreds of injuries. The entrance foyer of the luxury hotel Divan was transformed into an improvised hospital for the injured. Armed forces repeatedly fired water cannons and tear gas at the hotel´s entrance gate. Behind the walls, the doctors carefully treated the wounded. 

At dawn the park already yawned with emptiness, only armed policemen oversaw the civil order. Another group of men and women cleaned the park of garbage and other things which used to belong to the demonstrators. Erdoğan can paint over the revolutionary graffiti or plant geraniums in national colours in the Gezi-Park, but he cannot clear the memories in people´s minds. Meret often visits this green space and recalls the suppressed demonstrations in the summer of 2013, which she experienced together with her husband Oğuz. 

Galatasaray versus Fenerbahçe

We walk from the Gezi-Pak to Taksim Square. Once a little greener, nowadays there is more concrete. Meret points to the location of hotel The Marmara- formerly known as Hotel Intercontinental. During the May 1^st demonstration in 1977, unknown perpetrators shot between 34 and 42 demonstrators, and between 126 and 220 were injured. The witnesses talk about the shooting coming from the hotel building. No culprits for this mass murder have been found. What´s more, there is no monument commemorating this bloody event at Taksim Square. 

We discover a small literary festival near the huge mosque being constructed in Taksim Square. There are plenty of second-hand books as well as handcrafted clothes and jewellery at the stalls. Fans of the football club Galatasaray Istanbul in yellow red jerseys stroll up and down the square. The streets pulse with the tension of the upcoming evening football match between the two rival clubs Galatasaray and Fenerbahçe Istanbul.

 

A cable car Telekom takes us to the Maçka Park, where some lazy street dogs lie surrounded by a bunch of pigeons. The stadium of the football club Beşiktaş can be approached down a little promenade lined by tall trees. Beşiktaş is also the name of a district in the European part of Istanbul known for its very active alternative scene. Its streets and squares are decorated with countless portraits of Atatürk and sculptures of the black eagle symbolizing the Beşiktaş football club. The fish markets, as well as many pubs, are crowded with young alternative people. 

Oğuz is politically active in the Istanbul Communist Party (TKP). He visits Cuba at least once a year where his god-child, whom he financially supports, lives. Once a week he discusses politics and football with his friends while drinking a bottle of raki. During the long evenings they paint a dystopian picture of the development of Istanbul society in which all children have to attend Muslim schools and drinking alcohol is punished.  Politics polarizes Turkish society in many ways. It is said that there are three main things enabling the distinction between president Erdoğan’s supporters and his opponents - religion, music and football. Oğuz likes listening to the left-wing anthem “The Internationale” or to the music of Cem Karaca, against whom an arrest warrant was issued after a military coup in 1980. 

During the evening football match Oğuz stares at the fans of the Galatasaray club. He gazes intently at the screen and nervously jumps up at each missed chance of the Fenerbahçe club. After that he sits down and grinds his teeth. There have been dozens of emotionally tense matches after which disturbances happened. The excited fans have already set the stands on fire several times with fireworks or started a mass battle right on the playing field. This time, a balanced match ends with a score of 2:2 and we feel quite relieved that we can avoid similar experiences during our visit. The next day we hear about the death of a young, not even twenty-year-old Fenerbahçe fan in the daily news. He suffered a heart attack during the football match.

Spomienka na Gezi Park

Park Gezi predstavuje zelenú oázu uprostred zabetónovaného istanbulského centra blízko námestia Taksim. Toto inak nenápadné miesto v mestskej štvrti Beyoglu zároveň symbolizuje vznik silného civilného protivládneho hnutia. Hlavne predstavitelia mladých liberálnych kruhov sa tu vzpriečili zámerom Recepa Erdoğana prestavať Gezi-Park na nákupné centrum. V máji 2013 začali protesty, ktoré sa vďaka sociálnym sieťam rýchlo rozšírili po celej krajine. Celý svet obleteli fotografie mladej ženy v červených šatách stojacej proti ozbrojenému šíku policajtov striekajúcich slzotvorný plyn.

Meret spomína aj na iných odvážnych mladých ľudí, ktorí v parku nocovali takmer osemnásť dní a neodišli ani na výzvy policajtov. Odhodlaný dav demonštrantov opustil Gezi-Park až po nečakane tvrdom nočnom zásahu policajtov pri ktorom došlo k stovkám zraneniam. Vstupná hala luxusného hotela Divan sa vtedy zmenila na improvizovaný lazaret pre zranených. Ozbrojené zložky opakovane zasahovali vodnými delami aj slzotvorných plynom na jeho vstupnú bránu. Za ňou lekári a lekárky starostlivo ošetrovali rany zraneným.

Na svitaní už park zíval prázdnotou, len ozbrojení policajti dohliadali na civilný poriadok zatiaľčo skupinka mužov a žien čistila park od odpadu a vecí po demonštrujúcich. Erdoğan môže premaľovať revolučné graffitti, nasadiť v Gezi-Parku pelargónie v národných farbách, no spomienky v mysliach ľudí vyčistiť nedokáže. Aj Meret často navštevuje tento zelený priestor a spomína na potlačené demonštrácie v lete 2013, ktoré s manželom Oğuzom zažili na vlastnej koži. 

Galatasaray versus Fenerbahçe

Z Gezi-Parku pešky prechádzame na námestie Taksim. Kedysi o čosi zelenšie v súčasnosti najmä zaliate betónom. Meret ukazuje na miesto, kde stojí Hotel Marmara- v minulosti zvaný Hotel Intercontinental. Počas prvomájovej demonštrácie tu v roku 1977 neznámi páchatelia zastrelili 34 až 42 demonštrujúcich a zranili 126 až 220 ľudí. Svedkovia hovoria o streľbe prichádzajúcej od budovy hotela. Do dnešnej doby sa nenašli vinníci tejto masovej vraždy a na námestí Taksim neexistuje žiadny pomník pripomínajúci túto krvavú udalosť. 

Neďaleko obrovskej rozostavanej mešity na námestí Taksim objavíme malý literárny festival. V predajných stánkoch ležia ne pultoch knižky z druhej ruky ale aj ručne robené oblečenie a šperky. Krížom-krážom cez námestie špacírujú fanúšikovia futbalového klubu Galatasaray Istanbul v oranžovo-bordových dresoch. V uliciach cítiť napätie blížiaceho sa večerného futbalového zápasu dvoch rivalizujúcich klubov Galatasaray a Fenerbahçe Istanbul.

Lanovkou zvanou Telekom sa prevezieme do parku Maçka, v ktorom zlenivene polihuje niekoľko túlavých psov obklopených húfom holubov. Prechádzame pomedzi vysoké listnaté stromy s ožltnutých lístím smerom k štadiónu futbalového klubu Beşiktaş. Beşiktaş je mestská štvrť v európskej časti Istanbulu známa vysokou koncentráciou miestnej ľavicovej scény. Jej ulice a námestia zdobia nespočetné podobizne Atatürka či sochy čierneho orla symbolizujúceho futbalový klub Beşiktaş. Rybací trh rovnako ako aj mnohoraké podniky sú preplnené mladými alternatívnymi ľuďmi. 

Oğuz je politicky aktívny v istanbulskej komunistickej strane TKP. Minimálne raz do roka navštevuje Kubu, kde finančne podporuje rodinu kubánskeho "krsňaťa". Raz do týždňa rozohnene diskutuje o politike a futbale pri fľaške raki so svojimi kumpánmi. Počas dlhých večerov maľujú dystopický vývin Istanbulu, v ktorom musia všetky deti navštevovať moslimské školy a pitie alkoholu je trestané. Politika polarizuje tureckú spoločnosť v mnohých ohľadoch. Hovorí sa o troch hlavných oblastiach prezidenta Erdoğana rozdeľujúcich jeho podporovateľov od opozičných, väčšinou ľavicovo orientovaných podporovateľov. Sú nimi náboženstvo, hudba a futbal. Oğuz si počas večerov rád púšťa Internacionálu alebo počúva Cema Karacu, na ktorého bol po vojenskom puči v roku 1980 vydaný zatykač.

Počas večerného futbalového zápasu Oğuz gáni po fanúšikoch klubu Galatasaray. Sústredene hľadí na obrazovku a pri každej nevyužitej šanci hráčov Fenerbahçe nervózne vyskočí zo stoličky a zaškrípe zubami. Počúvame zážitky z emočne vypätých zápasov, po ktorých pravidelne prichádza k výtržnostiam. Fanúšikovia už viackrát podpálili tribúnu horiacou pyrotechnikou alebo začali masovú bitku priamo na hracej ploche. Vyrovnaný zápas sa končí výsledkom 2:2 a nám celkom odľahne, že sa tentokrát podobným zážitkom vyhneme. Na druhý deň v správach hlásia smrť mladého, ani nie dvadsaťročného fanúšika klubu Fenerbahçe. Dostal srdcový infarkt priamo počas futbalového zápasu.