Gola Gorropu Gorge

One of the deepest gorges in Europe, Gola Gorropu, can be reached either by a hiking trail from the winding SS 125 road starting at The Gorropu Hotel or by a somewhat less demanding and shorter trail starting in the Valle di Oddeone. 

You jump from rock to rock almost like a chamois. Spotted, beige and brownish goats watch you from a distance. It takes us about two and a half hours to descend into the gorge. Under the tall oak trees are wooden sheds for sheep and goats. We think about hiding there from the strong wind. 

The forest ends at a rocky slope indicating the proximity of the gorge. At the bottom of it lie huge rocks. On the top of the first big stone we notice the familiar face of a Viennese friend. We climb to Kathrin and her friend and make a plan for an evening together in Cala Gonone. After the unexpected meeting we continue hiking over the rocks inside the gorge. An elderly man seems a little bit insecure and asks if he can join us. So we climb through the hollows and over the round stony humps together. At some places the water of the river Riu Flumineddu comes to the surface and forms little crystal clear lakes, where children swim during the hot summer days. We reach a helping hand to each other, that´s the way we manage the whole tour. 

After leaving the island the feeling stays that Sardinia remains, even in the 21^st century, a mysterious island. The nuragic culture has shaped its character, which still differs from the rest of the world in terms of culture and landscape. 

***

Do jednej z najhlbších európskych priepastí Gola Gorropu vedie turistický chodník z kľukatej cesty SS 125 od hotela Gorropu alebo o čosi menej náročný a kratší chodník začínajúci údolia Valle di Oddeone. 

Skáčeš po skalách takmer ako kamzík. Z diaľky ťa nebadane pozorujú strakaté, béžové a hnedosivé kozy. Zostup do priepasti nám trvá približne dve a pol hodiny. 

Pod vysokými dubmi stoja drevené postriežky pre ovce a kozy, do ktorých by sme sa najradšej ukryli pred silným vetrom. Les sa končí pri skalnatom úbočí naznačujúcom blízkosť priepasti. Celkom na jej dne ležia obrovitánske okruhliaky, po ktorých sa dá prejsť až dovnútra priepasti. 

Zostáva v nás pocit, že Sardínia je zostáva aj v 21. storočí tajomných ostrovom. Nuragická kultúra poznačila charakter ostrova, ktorý sa aj v súčasnosti odlišuje od zvyšku sveta- rečou, kultúrou ale aj vzhľadom krajiny.

 

 

Bosa

On our way to the town of Bosa we notice the strange half-crumbled stone towers in the shape of hives. The green Sardinian landscape is scattered with thousands of mysterious megalithic buildings - Nuraghes. These predominantly conical towers with truncated tops probably served various purposes such as watchtowers, dormitories for sailors, headquarters or temples. 

Bosa attracts our attention through the colourful narrow houses reflecting on the surface of the Temo River. A stone path leads through a tangle of narrow streets to the foot of the hill. There we find the ruin Castello Malaspina from the 12^th century. We would like to jump onto the roofs of the colourful houses to the place where the Temo River flows into the sea. Instead, we observe the surrounding landscape – olive groves, vineyards and the outlines of this densely built town. 

At the pizzeria Cossu Giovanni a rectangular pizza is baked. The vendor cuts them into smaller pieces, flips them in half and presses them together, so that the locals can carry them easily even in a plastic bag. One piece costs 1.30 €. Workers, but also young mothers, take home full bags. The tired salesman packs the last two pieces into paper for us and locks the doors. 

Strengthened by the crunchy miracle, we sit down at the nearby Barriba Bar. In a gloomy room sit men in tracksuits drinking and smoking underneath the poster of the Virgin Mary. Other guys with distinctive faces come into the bar and say hello just by nodding their heads or raising their hands. They speak only when somebody asks them about the outcome of yesterday´s football match. The bartender with shaky hands puts our beers on the table and gives us a humble smile. The wandering gaze stops at the glittering trophies. Together with animal antlers and yellowed photos, they decorate the interior of the bar. 

***

Na ceste do mesta Bosa spozornieme na podivné napoly rozpadnuté kamenné veže v tvare úľov. Zelená sardínska krajina je pretkaná tisíckou záhadných megalitických stavieb nuraghes. Tieto prevažne kužeľovité stavby so zrezaných špicom pravdepodobne slúžili na rôzne účely- ako pozorovacie alebo strážne veže, ubytovne pre námorníkov, náboženské chrámy či ako sídlo hlavy kmeňa.

Bosa už z diaľky svieti pestrofarebnými domami postavenými na úpätí kopca odrážajúcimi sa na hladine rieky Temo. Spleťou úzkych uličiek vedie kamenná cesta až na úpätie kopca ku zrúcanine hradu Castello Malaspina z dvanásteho storočia. Po strechách domov by sme najradšej preskákali až k miestu, kde sa rieka Temo vlieva do mora. Namiesto toho pozorujeme okolitú krajinu- olivové háje, vinohrady či obrysy nahusto postaveného mesta.

V pizzerii Cossu Giovanni sa pečie pizza v tvare obdĺžnikov. Predavač ich krája na menšie časti, v polke ich preklopí a stlačí do seba, aby si ich mohli miestni pohodlne odniesť aj v igelitke. Jeden kus stojí euro tridsať. Robotníci ale aj mamičky na materskej si odnášajú domov plné tašky. Zunovaný predavač nám balí do papiera posledné dva kusy a  zamyká podnik.

Posilnení chrumkavým zázrakom si sadáme o do vedľajšieho baru – Baribba. V prítmí tu "siestujú" miestni štamgasti- pod plagátom panenky Márie sedia páni v teplákoch, fajčia a čosi popíjajú. Chlapi s výraznými črtami tváre sa v okamihu spoznajú a pozdravia mávnutím rukou. Prehovoria len vtedy, keď sa ich niekto pýta na výsledok včerajšieho futbalového zápasu. 

Barman nám trasľavými rukami kladie na stôl pivá a ovlaží nás skromným úsmevom. Zblúdený pohľad sa zastaví na blyštiacich pokáloch. Spolu so zvieracími parohami či zažltnutými fotografiami skrášľujú interiér baru. Ako jediní turisti nevzbudzujeme pozornosť ale ani nezostávame inkognito.

Journey to Orgosolo

The local people are modest and connected with nature. They always maintain a pleasant distance while speaking to us, they do not intrude or try to convince us of their truth. In harsh mountain conditions the Sardinians remain true to sheep and goat breeding, which are also satisfied with poorer pastures. Family cohesion is almost the most important precondition for survival, thanks to which multi-generation families maintain the tradition of small farms. They serve not only to maintain their own livelihood but also to practice agrotourism. 

On the side of the road, wooden boards with the sign Agroturismo advertise refreshments or overnight stay possibilities. That’s how we find the farm IIloghe on our way to Orgosolo. From a small, probably one-roomed house, standing next to a traditional elongated farm building a sturdy man comes out and walks towards us. He unlocks the door of the spacious empty and cold dining room, which smells of goats. The man is talkative and it does not even discourage him that we do not speak a common language.  Communication happens through using just simple signs and fragments of improvised speech. 

In large worker’s hands he brings us a pitcher with refreshing red wine. Soon after his daughter comes, who has just put her little baby to sleep. For 25 € per person she offers us antipasti, ravioli, goats meat and wine. Most of the products come directly from the farm. The dining room walls are decorated with wooden knives, ancient weapons, horseshoes, tools for cutting fur and a cross. Through the window we watch a black dog stoically walking in the rainy garden. 

We travel to Orgosolo by taking an alternate route. First we follow the direction Nuero, later we turn left and drive through the ancient town of Oliena. The owner of our hotel complains that with this route he always loses precious time. Local politicians are not able to hasten the reconstruction of a collapsed bridge. It gave way into a ditch about nine years ago with a full police car. 

The road to the dreaded city famous for crime and wall art is steep. Even in the mid-20^th century the town of four thousand inhabitants had record crime statistics with six unsolved murders per year. Orgosolo is not only a symbol of horror but also a symbol of resistance to the Italian government and thanks to the large murals a popular tourist destination. Shabby facades of houses tell stories of the freedom struggle and point out various social problems through critical images. 

The scenes from the Gaza Strip which depict the death of a boy in the arms of his father are almost terrifying. On another wall simple people clench their fists and protest for freedom and justice while relaxed Che Guevara smokes his cigar close by. An important politician around the corner is attacked by white doves, which peck his head. A lonely old man with a leg prosthesis sits at the side of the road and gazes aimlessly into the distance. A destroyed farmer carries a whitened skull on his palm as a symbol of impoverished Sardinian farms. 

We walk silently though the narrow streets where the accusing whispers of the past diffuse with the present. Due to privatization the shepherds of pastures were gradually forced to the edge of the society and even dragged into crime. The familiar countryside immediately offered them reliable tried and tested hiding places. There are still many vivid legends and myths about the bandits from the mountain town of Orgosolo, who occasionally still show their presence. 

 ***

Prirodzenosť, historicky podnietená spätosť s prírodou a skromnosť asi najlepšie vystihujú charakter tunajších ľudí. Pri komunikácii si zachovávajú príjemný dištanc, nevtierajú sa, nepresviedčajú o svojej pravde. V drsných horských podmienkach zostávajú Sardínčania verní chovu oviec a kôz, ktoré sa uspokoja aj s chudobnejšou pastvinou. Rodinná súdržnosť je takmer najdôležitejším predpokladom na prežitie, vďaka ktorej viacgeneračné rodiny udržiavajú tradíciu malých hospodárstiev. Tieto slúžia nielen na sprostredkovanie vlastnej obživy ale aj na prevádzkovanie agroturistiky. Na okraji ciest upozorňujú okoloidúcich drevené tabule s nápisom Agroturismo na možnosť občerstvenia alebo nocľahu.

Na ceste do mestečka Orgosolo zablúdime na farmu IIoghe. Z malého pravdepodobne jednoizbového domčeka stojaceho povedľa tradične pozdĺžnej hospodárskej stavby vychádza von zavalitý chlap a kolísavou chôdzou sa blíži k nám. Vzápätí nám odomyká dvere do priestrannej chladnej miestnosti. V prázdnej jedálni zaváňa kozacina. Pán je zhovorčivý a neodradí ho, že neovládame ani jednu spoločnú reč. Postačia nám jednoduché posunky a fragmenty improvizovanej reči. Vo veľkých zrobených rukách neskôr prináša džbán s osviežujúcim červeným vínom. Onedlho prichádza jeho dcéra, ktorá akurát uspala malého syna. Za 25 € na osobu nám ponúka antipasti, ravioli, kozacinu a víno, pričom väčšina produktov pochádza priamo z hospodárskeho dvora. Steny jedálne zdobia drevené nožíky, starodávne zbrane, podkovy, náradie na strihanie srsti a kríž. Cez okno sledujeme čierneho psa, ktorý sa so stoickým pokojom prechádza po upršanej záhrade. 

Do vysokohorského mesta Orgosolo cestujeme obchádzkou. Spočiatku nasledujeme smer Nuero, neskôr odbočíme doľava a prechádzame starobylým mestečkom Oliena. Majiteľ nášho hotela sa sťažuje, že kvôli tejto obchádzke stráca drahocenný čas. Miestni politici nevedia popohnať rekonštrukciu mosta, ktorý sa asi pred deviatimi rokmi zrúti do priekopy aj s plným policajným autom.

Strmo stúpame do konca, na ktorom leží obávané mesto preslávené zločinom a nástenných umením- Orgosolo. Ešte v polovici 20. storočia malo toto asi štvortisícové mesto so šiestimi nevyjasnenými vraždami za rok rekordnú kriminálnu štatistiku. Orgosolo je nielen symbolom hrôzy ale aj odporu voči talianskej vláde a vďaka veľkoplošným nástenným maľbám murals aj obľúbeným turistickým cieľom. Ošumelé fasády domov rozprávajú príbehy boja o slobodu, poukazujú na rôzne sociálne problémy prostredníctvom kritických obrazov. 

Až hrôzostrašným dojmom na nás pôsobia výjavy z pásma Gazy, na ktorých je znázornená smrť chlapca v lone jeho otca. Na inej stene jednoduchí ľudia zatínajú päste a protestujú za slobodu a spravodlivosť, zatiaľ čo poblíž Che Guevara uvoľnene pofajčieva cigaru. Významného politika za rohom napadnú biele holubice a vyďobnú mu hlavu. Osamelý starý muž s protézou sedí na okraji cesty a bezcieľne hľadí do diaľky. Zničený farmár nesie na dlani vybielenú lebku ako symbol podvyživeného sardínskeho hospodárstva. Mlčky prechádzame úzkymi ulicami, v ktorých sa vyčítavé šepoty minulosti prelínajú s prítomnosťou.

Pôvodných pastierov postupná privatizácia pastvín pastierov vyhnala na okraj spoločnosti a niektorých donútila stať sa kriminálnikmi. Rozbrázdená krajina im v okamihu ponúkla overené skrýše. V súčasnosti existuje množstvo legiend a mýtov o zbojníkoch z horského mesta Orgonsolo, ktorí sa príležitostne hlásia o slovo.