Hovoríš: „Mám pre teba prekvapenie“
a potom ma vodíš betónovou džungľou tretieho viedenské obvodu Landstraße. Povedľa hlučnej cesty Leberstraße sa hrdo týči železná brána vsadená
do vysokého tehlového múru so symbolom hexagramu a kríža.
Prechádzame územím posledného viedenského
cintorínu postaveného v štýle Biedermeier
na príkaz cisára Jozefa II.
Jozefínske reformy zakazovali pochovávať zosnulých v rámci mestských
hradieb (dnešný prvý obvod). A tak komunálne cintoríny vznikali až za
ochranným valom, celkom na okraji mesta.
Cintorín St. Marx. získal meno podľa
kaplnky zasvätenej Sv. Marekovi (na okraji ochranného valu stáli kaplnky hlavne
pre cestovateľov a vyberačov mýta) a bol zatvorené v roku 1874 po
rozšírení hraníc Viedne.
V rozpätí rokov 1784-1874 tu meštiacke
rodiny pochovali: vynálezcov, architektov, kniežatá, geografov, cestovateľov, historikov,
juristov, priemyselníkov, komponistov, maliarov, mníšky, filológov, filozofov,
politikov, spisovateľov ale aj rytierov, hrobárov či kontesy.
Na cintoríne St. Marx bol v bezmennom
hrobe chudobných pochovaný aj v W.A. Mozart. Celé jedno storočie trvalo,
kým viedenský starosta Johann Kaspar von Seiller nariadil
identifikovať približnú polohu jeho posledného odpočinku.
Hroby sú porastené brečtanom a vzduchom
sa šíri výrazná vôňa orgovánu. Náhodné stretnutie: pred nami stojí tvoj
fajčiaci kolega Kristián. Cez bielu igelitku presvitá jemná fialová. Vraj sem
každý rok chodí na kvety orgovánu a následne z nich vyrába orgovánový
likér.
Kristián vlastne vyrástol na cintoríne St.
Marx. Jeho rodina dedila z generácie na generáciu správcovský tehlový dom,
stojaci hneď za vstupnou bránou. Ako jedináčik strávil detstvo skrývaním sa za
náhrobnými kameňmi. Orgován je ako droga, ktorá dlho omamne pôsobí až bodu, keď
ju už nemôžete ani cítiť. No neviete bez žiť. Kristián už nebýva na cintoríne, ani nikto z jeho rodiny. No pravidelne sa sem vracia. Najmä keď hojne zakvitnú orgovánové kríky.
Mozartov hrob hľadá väčšina turistov na
hlavnom viedenskom cintoríne Zentralfriedhof,
kde stojí len veľkolepý ale vyprázdnený pamätník. Ten skutočný je porastený
sirôtkami. Zlomený stĺp a dumajúci anjel len naznačujú, kde by sa miesto
Mozartovho posledného odpočinku mohlo nachádzať.
