Hmlový prales

27. Január- Z Puerto de la Cruz smerujeme na severovýchod ostrova. Míňame tmavozelené pohoria a nažlto rozkvitnuté lúky. Kľukatá cesta vedie popod hustý porast vavrínového lesa,  priamo cez tunel vytvorený z pokrivených konárov. 

 

Od bodu La Ensillada (TF 123, smer El Bailadero) pokračujeme po vlastných. Štvrtohorný hmlový prales pohoria Anaga patrí spolu s pohorím Teno k najpôvodnejším častiam ostrova. Kedysi vraj tieto diely existovali ako samostatné ostrovy a až neskôr sa spojili do jedného celku. 

Cestička vytvorená z blata je klzká, všadeprítomný machový porast nasáva padajúcu hmlu. Blato tu vraj nikdy nevysychá a vavrínový les si ponecháva svoju zeleň počas celého roka. Strojcom tohto fenoménu sú pasáty podnecujúce vznik oblakov nad rovníkom. Pasátmi od oceánu ďalej poháňané (a v pohorí Anaga takmer neustále prítomné) oblaky konzervujú miestny ekosystém v jeho prvotnej podobe. 

Popri turistickom chodníku sa otvárajú výhľady na okolité vrchy obklopujúce oceán, na malé biele dedinky na pobreží, na pokrivenú posvätnú skalu Guančov- Roque de Anambro. Prvá prisťahovalecká vlna Guančov vraj ostrov osídlila približne 2500 rokov pred Kristom. Guančovia patrili do ľudského rodu kromaňon a pochádzali zo Severnej Afriky. 

Hustý prales je ako labyrint, bez značenia chodíme v kruhoch a obdivujeme púpavy vyzerajúce ako stromy a iné gigantické endemity pripomínajúce naše záhradné skalky. 

Hudba k článku: Mark Lanegan- Phantom Radio

 

Masca

26. Január- Z mesta Puerto de la Cruz vyrážame ešte za východu slnka k prapôvodnému pohoriu Teno. Strmými serpentínami pomaly prichádzame k vysokohorskej dedine Masca. Doma nevľúdny január, tu vzduch vonia po kvitnúcich stromoch a kvetoch. Po divo rastúcej levanduli. 

Myslím na bezdomovca, ktorého sme videli v San Isidro. Vysoký zanedbaný blonďák mohol mať okolo tridsiatky. Hrabal sa v odpadkoch a prespával kdesi na pláži. Na ostrov možno priplával ukrytý na jednej z nákladných lodí. Ak vôbec existuje nejaké ideálne miesto pre ľudí bez domova, musí ním byť Tenerife.

Masca pozostáva len z niekoľkých budov: z bufetu, kostola, predajne suvenírov, pár obývaných domov: a ešte z nápisov „Zákaz kŕmiť zdivočené mačky“. Miestni ľudia zbierajú dozreté plody kaktusov (opuncií) a spolu s mandarínkami a kivi ich ponúkajú okoloidúcim. Turisti plody kaktusov nezbierajú, radšej vrývajú mená a dátumy do ich pichľavých listov. Chcú tak zostať nesmrteľní. 

K pláži „Playa de Masca“ schádzame cez hlbočiznú priepasť „Barranco de Masca“. Skáčeme cez potok, lozíme po skalách, podliezame husté palmové trstiny, pozorujeme úzke vodopády... a divé mačky skryté v úžľabinách zase pozorujú nás. 

Po trojhodinovej túre prichádzame na pláž skrytú v objatí gigantických útesov. Kričiac z plných hrdiel skáčeme do priezračnej vody Atlantiku. Na chvíľu nám stuhne krv v žilách. Keď sa opäť rozprúdi, je načase vrátiť sa späť. 

Hudba k článku: Hollie Cook

Mesačný ostrov

Červená hora/Montaña Roja- Južné pobrežie ostrova Tenerife. Mesačná krajina. Veterná a nehostinná. Monotónne púštne končiny so slanou piesočnatou pôdou. Odolný život tu pretrváva len vďaka svojím transformáciám. V januári kráčam bosá po pláži. Jej piesok je zrnitý, drsný, tmavý a chladný. 

Vo vetre pulzuje všadeprítomný vulkán Pico del Teide (3718 mnm). Načúvam jeho skrytému tlkotu. Predstava cunami nás zaplaví vlnou pokory a vlastnej malosti. Už nikdy nebudeme nocovať na pláži, už nikdy...  Na zatiahnutom nebi sa vznášajú desiatky farebných šarkanov. Po hladine Atlantického oceána kĺžu krátke dosky kitesurferov. Šarkany ich unášajú vode, približujú nebu. 

Ja sa nebu vzďaľujem, radšej hľadám korene. V piesku ich nie a nie zapustiť. Keď ide o holý život, prestávam veriť hravosti vetra. Duny na pobreží pravidelnými pohybmi menia tvary krajiny. Len endemitné porasty zostávajú nemenné. Paleosiluety mesačnej krajiny.

Až slnko ožiari jej nehostinnosť. Objavíme jašterice, drobný hmyz, vtáctvo. Všetko chránené druhy. Zmenou pohľadu.  

Pieseň k článku:

The XX- Crystallised