The "culinary mile"

The Zirbitzkogel

La Pedrera

La Pedrera, a small village on the southeastern Uruguayan coast, falls asleep during the autumn and winter months (May to August). Approximately two hundred locals can finally breathe out and recharge their batteries for the next season. The summer will probably again lure mostly local tourists such as Brazilians and Argentineans or somewhat more rare Europeans hungry mainly for surfing and the chilled-out atmosphere. 

As is often the case, prices in La Pedrera rise severalfold during the summer season. Unfortunately, our accommodation seems to be overpriced in relation to its quality. In addition, the photoshop edited images from the online portal Booking show the neighbouring building. The originally intended "highlight" of our holiday turns into the biggest disappointment. 

Cars, pedestrians, skateboarders and street vendors intermingle on the long, narrow main street. The street is lined with wooden tables, which are spread with various colorful, handmade objects. Behind the improvised counters sit indie-looking people of all age groups. Each of the crowded bar terraces plays its own indie-rock. Loud laughter and music from different directions together with a scent of marihuana creates a special flair. During some summer nights, the street fills up with hundreds of people integrated into one continuous party-organism. 

Salvatore becomes our favorite spot immediately after observing its owner standing behind the bar and tenderly arranging small items on the shelves. Each of these little things seems to have a special meaning for him. He reveals to us the meaning of the word Salvatore- to survive/help/save- a little later. His bar offers everything that people need to survive - very good food and drinks, a plaster, etc. On the right, a friendly lady prepares tasty dishes from fresh ingredients; on the left is a dark room, where minimalistic cultural events take place. 

Another day we enjoy the local Zillertal beer at a small wooden beach bar, while watching the patient surfers waiting endless minutes for the right wave. The only young man without neoprene, dressed only in T-shirt and shorts, paddles very fast and promptly jumps on the incoming wave. The waiter, probably an enthusiastic surfer himself, stands next to us and  observes intently what’s happing on the water. He doesn´t sense the upcoming storm, which will blow a part of the bar’s roof away. Somewhere in the distance, the rusted skeleton of a wrecked ship shows up on the irregularly shaped beach. 

Počas jesenných a zimných mesiacov (od mája do augusta) La Pedrera, malá obec na juhovýchodnom uruguajskom pobreží, zaspáva zimným spánkom. Približne dvesto miestnych obyvateľov si konečne môže vydýchnuť a načerpať nových síl do ďalšej sezóny. Prichádzajúce leto opätovne priláka najmä lokálnych turistov z Brazílie a Argentíny alebo o čosi zriedkavejších Európanov.

Tak ako tomu často býva, ceny aj tu počas letnej sezóny niekoľko násobne stúpnu. Po príchode zisťujeme, že ubytovanie je v pomere k jeho kvalite veľmi predražené. Navyše čiastočne vo PhotoShope upravené zábery z portálu Booking zobrazujú vedľajšiu budovu. Pôvodne mienený "highlight" dovolenky sa v okamihu mení na najväčšie uruguajské sklamanie.

Na úzkej pozdĺžnej hlavnej ulici sa miesia autá, chodci a pouliční predavači. Ulicu lemujú drevené stoly s pestrými, ručne vyrábanými predmetmi. Za improvizovanými predajnými pultmi posedávajú nazávisláci a nezávisláčky rôznych vekových kategórií. Z preplnených terás miestnych podnikov sa ozýva indie-rock a hlasná vrava. Počas niektorých letných nocí sa ulica zaplní stovkami ľudí vytvárajúci jeden súvislí párty-organizmus.

Našim obľúbeným podnikom sa hneď v prvý deň stáva Salvatore. Cez okno pozorujeme jeho majiteľa láskyplne naprávajúceho drobné predmety na poličkách. Každá jedna z týchto drobností má preňho, zdá sa, špeciálny význam. O niečo neskôr nám prezrádza význam pojmu Salvatore- prežiť/pomôcť/zachrániť. Jeho bar ponúka všetko, čo ľudia potrebujú na prežitie- jedlo, nápoje, náplasť aj...Napravo sympatická pani vyvára chutné jedlá z čerstvých surovín, naľavo sa nachádza tmavá miestnosť, kde sa konajú rôzne minimalistické kultúrne podujatia. 

***

V malom drevenom bare na pláži si dávame miestne pivo Zillertal a pozorujeme trpezlivých surferov čakajúcich nekonečné minúty na tú správnu vlnu. Jediný mladík bez neoprénu, oblečený len v tričku a kraťasoch pádluje najrýchlejšie a ihneď naskočí na prichádzajúcu vlnu. Vedľa nás postáva čašník a rovnako ako my sleduje dianie na vode. Ešte nič netuší o silnej búrke, ktorá o niekoľko dní odfúkne jeho podniku časť strechy. Kdesi v diaľke sa na nepravidelne vytvarovanej pláži črtá zhrdzavená kostra stroskotanej lode.

 

Colonia del Sacramento

We take a ferry from Buenos Aires to the oldest Uruguayan town, Colonia del Sacramento (hereafter referred to as Colonia), which takes us about an hour and a quarter. The Uruguayans seem to leave Colonia for the tourists. Several Montevideans mentioned that they had never thought about visiting it. However, it still belongs to the favourite weekend destinations of Argentineans, especially of the Porteños. Due to Argentina´s drawn-out economic crisis, Uruguay has become more expensive for the Argentineans though. Maybe also due to this reason, the local tourism has changed over the last few years. In the streets of Colonia, besides Spanish, we hear for instance mainly Brazilian Portuguese. 

The Portuguese settled on the Río de la Plata in 1680 at the behest of the Portuguese prince Pedro II. The new residents built low, colourful houses in their typically homely style and paved the way with stones. Nowadays old-timers from the 1930s to the 1950s drive on their bumpy surface. Some of the streets, such as Calle de los Suspiros "The Street of sighs", still remember the darkness of the past colonial days. Some people say, that there used to be a port, where the African slaves were transported to the forward countries. The contemporary architecture bears not only the characteristics of postcolonialism but also of neoclassicism or Art-decó style.

Due to its strategic position, Colonia used to be an apple of discord between the Spaniards and the Portuguese for nearly 150 years. The Spaniards conquered its fortress just shortly after the founding of the city by Manuel Lobo. The Portuguese took another twenty years to regain it. However, the ownership rights or the sovereignty issues have not been resolved. The struggles about Colonia between the two colonial powers continued for another decades.

The historic quarter of Colonia was included in the World Heritage List of UNESCO in 1995. The old stories of its past rise up as we walk through its ancient, sleepy streets. We eat handmade pasta in the restaurant Viejo Barrio with its  yellow-orange facade. The chatty waiter, whose black vest is decorated with countless badges, raves about  Birkenstock shoes. "Next time you come to Colonia, bring me at least one pair!" So we ask for his shoe size and assure him that we will definitely bring him at least one pair, if we come to Colonia another time. 

Do najstaršieho uruguajského mestečka Colonia del Sacramento (ďalej už len Colonia) sa asi hodinu a štvrť vezieme kompou z Buenos Aires. Uruguajčania, zdá sa, prenechávajú Coloniu skôr turistom. Niekoľko domácich v Montevideu spomínalo, že nad jej návštevou nikdy nepremýšľali. Počas víkendov alebo sviatkov sem ešte stále radi prichádzajú Argentínčania, najmä Porteños. Kvôli pretrvávajúcej ekonomickej kríze Argentíny však Uruguaj pre Argentínčanov zdražel. Aj z tohto dôvodu sa za posledné roky zmenilo zloženie lokálneho turizmu. V uliciach Colonie tak popri španielčine začujeme hlavne brazílsku portugalčinu.

V roku 1680 sa na rieke Río de la Plata usadili Portugalci na príkaz portugalského princa Pedra II. Noví obyvatelia postavili nízke pestrofarebné domy v typicky domáckom štýle a vydláždili cesty mačacími hlavy. Po ich hrboľatom povrchu sa v súčasnosti premávajú oldtimery z tridsiatych až päťdesiatych rokov minulého storočia. Niektoré z ulíc ako napríklad Calle de los Suspiros "Ulica vzdychov" poukazuje na svoju temnú koloniálnu minulosť. Jej názov vraj pochádza z čias, keď bola Colania medzizastávkou pri prevážaní afrických otrokov do ďalších krajín. Súčasná architektúra nesie nielen znaky postkolonializmu ale aj neoklasicizmu či štýlu Art-decó.

Colonia bola kvôli svojej strategickej polohe takmer 150 rokov jablkom sváru medzi Španielmi a Portugalčanmi. Už krátko po založení mesta Manuelom Lobom dobyli jej pevnosť Španieli. Portugalcom trvalo ďalších dvadsať rokov, kým sa jej opätovne zmocnili. Vlastnícke práva a otázky suverenity sa však týmto nevyriešili. Ťahanice o Coloniu medzi oboma koloniálnymi mocnosťami pretrvávali ďalšie desaťročia.

Staré jadro Colonie bolo v roku 1995 zapísané na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Počas vianočných sviatkov prechádzame jeho starobylými ospalými ulicami. V podniku so žlto-oranžovou fasádou Viejo Barrio sa posilníme ručne robenými cestovinami. Zhovorčivý čašník, ktorého vestu zdobia nespočetné odznaky, nám básni o topánkach značky Birkenstock. "Keď nabudúce prídete do Colonie, prineste mi aspoň jeden pár!" Následne si vypýtame číslo jeho topánok a srdečne sa rozlúčime.