Thursday, 11 August 2016

Frosty Berlin

The socialistic architecture of the smaller Berlin airport Schönefeld suddenly reminds us of some Slovak train stations. It´s nearly like being at home. This old confidential feeling- that we landed good. 

The airport Schönefeld reached the peak of its glory during the „East-Berlin-period“. One could have flown to the favourite destinations in the former Eastern Bloc.


How come, that the Berliners can talk about „airport-issues“ for hours? Another famous Berlin airport Tempelhof lies just 5 km on the south from the city center. It was closed after the successful referendum in 2009.

The park called „Tempelhofer Feld“ & its generous green space is at the moment used by the public. For example for organizing various events & free-time activities as jogging, picnics, kity flying...


Our hosts Armin and Christine moved to the city district called Tempelhof approximately one year ago. It´s difficult to get used to the new surroundings after years spent in the favorite quarter „Friedrichshain“.

One could have found spacious & low priced flats also in districts as „Friedrichshain“ ten years ago. The avarage of working people are being diplaced due to gentrification from their districts to the suburbs. Armin and Christine consider the gentrification topic quite critically. However, they admit at the same time, that they contribute to it as well.  


At first glance, the Berlins facade invoke an impression of functional austerity. The walls of subway stations are often tiled yellow or green. „I feel like in a fresh autopsy room,“ mumbles my friend Aca, after I was trying to explain her the hidden aim of this "Berlin look".

Although the drug scene was removed from „Bahnhof ZOO“ to the other parts of the city some time ago, one can still find a bunch of drug addicted or homeless people hanging around the railway bridge. 


53-year-old Christiane F, the main character of the book „We childen from Bahnhof Zoo“, published in 2013 her second biography. She admitted in an interview with the daily newspaper „Die Welt“, that she is slowly dying from liver cirrhosis. But she is not afraid of death, she intimately knows it, since she was twelve.

Most of the Berlin stations raised its own faithful companions. You can always find a man in a blue anorak sitting on the one of the underground benches at station Friedrichstraße. He is holding a bottle with a yellow liquid in his right hand. I´m watching him as he is swinging with it from side to side in a regular rhythm, crossing one leg over the other - very elegantly and concentrated, as if he could saw his fortune inside the yellow fluid. Behind him shine the yellow tiles. Optimistically and with the irony of fate. 


While observing the big windows of the subway printed with pictograms of the Brandenburg Gate, Aca complains about the perspective error: „The columns look strange“, she points at one of them and shakes of the head.

Aca is not the only one, who is not quite satisfied with the misshapen pictogram. Two graphic designers Schuster and Karakus have already proposed its redesign. Even though they would do it for free, they haven´t gotten understanding from the management of the Berlin public transport. It may be, that the managers are right. The imperfect pictogram of the Brandenburg Gate is a very suitable description of the ragged character of this city. 



Socialistická architektúra menšieho berlínskeho letiska Schönefeld nám okamžite pripomenie niektoré slovenské vlakové stanice. Je tu. Ten starý známy a dôverný pocit domova. Dobre sme pristáli. 

Letisko Schönefeld bolo na vrchole svojej slávy jediným a teda aj najdôležitejším letiskom bývalého Východného Berlína. Lietalo sa z neho do vychytených destinácií- krajín niekdajšieho Východného bloku. 

Berlínčania vedia zaryto a dlho diskutovať na tému berlínskych letísk. Iné letisko Tempelhof leží len 5 km južne od centra mesta. O jeho zatvorení sa úspešne rozhodlo v druhom občianskom referende v roku 2009.

V súčasnosti slúži už ako park Tempelhofer Feld svojou zelenou plochou širokej verejnosti. Na organizovanie rôznych podujatí či voľnočasových aktivít ako napríklad piknikovanie, behanie, púšťanie šarkanov...

Naši hostitelia Armin a Christine sa asi pred rokom presťahovali do mestského obvodu Tempelhof. Po rokoch strávených v obľúbenej štvrti Friedrichshain sa im ťažko zvyká na nové prostredie.

Pred približne desiatimi rokmi sa dali nájsť priestranné ale výhodné byty aj v štvrtiach ako Friedrichshain. V dôsledku džentrifikácie sú „normálne zarábajúci“ ľudia vytláčaní zo svojich štvrtí na okraj mesta. Armin a Christine sa k džentrifikácii stavajú kriticky, no zároveň priznávajú, že aj oni k nej tak trochu prispievajú. 

Metro
Berlínska fasáda na prvýkrát vyvoláva dojem účelovej strohosti. Takmer všetky stanice metra sú vyobkladané kachličkami- častokrát žltými alebo zelenými. „Cítim sa tu ako vo sviežej pitevni,“ utrúsi Aca, keď sa jej snažím vysvetliť, že Berlínčania chceli v metre zaujať turistov a turistky aspoň farbami kachličiek, keď už na drahé lustre nevydalo. 

Drogová scéna sa v dôsledku častých policajných zásahov už dávno presunula zo Stanice ZOO do iných mestských častí. Na ulici pod železničným mostom však stále vidieť posedávať drogovo závislých či bezdomovcov. 

53-ročnej hrdinke knihy „My deti zo stanice ZOO“ Christiane F. vyšla v roku 2013 už druhá kniha o jej živote. V rozhovore pre denník Die Welt sa priznala, že pomaly umiera na cirhózu pečene. Ale smrti sa vraj nebojí, dôverne ju pozná už od svojich dvanástich. 

Mnohé berlínske stanice si po čase vychovali svojich verných spoločníkov. Na stanici Friedrichstraße sedí na jednej z podzemných lavičiek pán v modrej vetrovke. Má elegantne preloženú nohu cez nohu a pravou rukou pokyvkáva v pravidelnom rytme kyvadla fľašou so žltkastým obsahom. V nezmenenej pozícii a minimálne odvčera. Na etikete čítam nápis „Vaječný likér“. Pred ním aj za ním optimisticky žiari žltá kachličková stena. 

Sledujeme ju cez okná metra potlačené početnými piktogramami Branderburskej brány. Aca sa rozčuľuje nad chybou v perspektíve: „Tie stĺpy sú nejaké čudné“, ukazuje prstom na jeden z nich a krúti pritom hlavou. 

Aca nie je jediná, ktorá krčí nosom nad pokriveným piktogramom. Dvaja grafickí dizajnéri Schuster a Karakus už bezplatne navrhli jeho redizajn. No nedočkali sa pochopenia zo strany vedenia Berlínskej verejnej dopravy. Vraj práve nedokonalý piktogram Brandenburskej brány najlepšie vystihuje nevycibrený charakter Berlína.