Spiaci Mussolini

Na večeru nám Vale uvarila hustú zemiakovú polievku. Dávame si k nej tmavé guče „žganci“ pripomínajúce slovenské halušky, no zmes sa pripravuje podľa tradičnej slovinskej receptúry. 

O niečo neskôr už sedíme na Valenom prívese a smejeme sa dopopuku. Obrovský pes Lars, ktorý zaberá takmer polovicu prívesu, si odmieta sadnúť.

Nepoddajne opakujem slovinský príkaz „sedi Lars!“, s vierou, že konečne porozumie. No on naďalej len stoicky sleduje kulisy krajiny. Celkom zhypnotizovane, akoby v nich niečo rozoznal. Pevne ho držím za obojok a všetci spolu pravidelne nadskakujeme v tempe hrboľatého lesného chodníka. 

Vale jazdí každý večer na neďaleké hospodárstvo nakŕmiť a skontrolovať zvieratá. Ako prvé nás vítajú kone, potom sa za autom rozbehne stádo kôz a napokon nám na pozdrav híkajú somáre. Na rozľahlých horských pastvinách vedú spokojný život.

Zvieratá sa jej za starostlivosť vedia odvďačiť. Najpriateľskejšie sú vraj somáre. Keď je na konci s nervami, chodí sa im vyžalovať. To je tá najlepšia forma terapie. Pred rokom sa do domu oproti stajniam vlámal psychicky chorý muž. Ušiel z uznávanej psychiatrickej liečebne v Idriji. Asi hľadal inú formu terapie.

Na múroch domu svieti kriedou namaľovaný farebný budha.

Do prúteného košíka zbierame bazové kvety na sľúbené sladké prekvapenie. Potom kráčame k miestu s najlepším výhľadom na okolité hory. Keď človek zaostrí zrak, rozpozná črty ozrutného spiaceho muža. Miestni ho prezývajú spiaci Mussolini.

Spiaci Mussolini.